Šedé drevené búdy, ktoré držia len na dobré slovo s vyhryzenými dierami okienok. V každom sa pred chladným vetrom chúli staršia pani, neochotne predávajúca stávkové tikety. Nevyznáš sa? Nevadí, po trochu prehovárania ti poradí. Je to určite lepšia voľba, ako mohutný muž v šuštiakoch Dolce Gabana, ktorý kontroluje očami dav. Možno tu stojí od deväťdesiatych rokov, keď boli možnosti profitu ešte neobmedzené. Teraz pripomína časy, kedy v našom meste explodovali autá a na diskotékach tiekla Mirinda potokom.
Najprv vám kone predvedú v malej ohrade, aby si tí skúsenejší mohli ostrým okom potvrdiť kondíciu svojho šampióna. To už k vám južný vietor prinesie v meste nevídané pachy. Sladkastú arómu konských stajní, ktorá pripomína prázdniny u babky a dedka . A ešte čosi. Čosi za tým. Možno za plotom, z otvoreného okna domu lásky, ktorý susedí s dostihovým areálom. Vzduchom sa vinie korenistá vôňa lacných voňaviek a dostihovej lásky, kde si môžete vybrať celkom inú šampiónku. Odmenou vám nie je neistý kurz ako na dráhe, ale nachvíľu ukojená rozbúrenosť tela a duše. Za svoj pretek dostanete účet na šampanské. Všetky oči privreté. Neostanú žiadne stopy. Možno len tie na duši zapojených slečien.
V Bratislave je možné všetko. V areály lásky začína šprint roztúženého kamionistu s rýchlym finišom. Z boxov tiež štartujú mohutné kone. Koža sa leskne, energia exploduje, a keď to všetko vystrelí ako dlho zadržiavaná sopka, na zemi ostane jeden jazdec. Splašená kobyla trieli areálom za svojím vysnívaným cieľom, netušiac, že je lapená medzi diaľnicou a sídliskom. Ale cvála vlastný závod. Fandíte jej. Letí naprieč traťou, mimo dráhy, hnedý blesk, prežívajúc svoj minútový american dream.
Rýchlo kontrolujete svoj lístok. Nepokazila vám tá kobyla, pobláznená svojim naivným snom o slobode, šancu na výhru? Nakoniec prehráte. Vlastne ste už prehrali, a možno o tom aj viete. Ale užívate si ten pocit, že len pre vás defilujú tie úžasné, mohutné konské svaly. Že ste súčasťou niečoho.
Nie ste sám. Spolu s vami sú tam tí fotríci, dedkovia, bývalí jazdci, experti a predavači snov, chovatelia a špekulanti, výletníci. A všetci sa tlačia na tribúne pre obyčajný ľud.
Tá pre VIP je tiež z dreva, ale je oddelená. A práve tá oddelenosť je pocit, stimulovaný filmami z Acapulca, za ktorý si priplatíte. Na tejto tribúne je len zopár ľudí, len sa tvária viac unudene. Unudene sa tvári aj vyhadzovač, ktorý vie, že dnes žiadne vzrúšo nebude. Mohol by strážiť diskotéku. Alebo ministra.Pri pohľad ena tribúnu však nemôžete prehliadnuť JU. Ženy ako ona sú možno na každom dostihu. Možno sú z takých rodín, staré bratislavské famílie z Palisád, s vlastnými stajňami. A možno sa tu len zastavila po ceste k svojej jachte. S blahosklonným úsmevom, v šedom, kockovanom kostýme a historickým ďalekohľadom je akosi ..nad nami. Môžete sa snažiť obliecť akokoľvek dobre, chovať sa akokoľvek,ale to je asi tak všetko, čo s tým môžete urobiť. Niečo na jej zjave je proste lepšie. Aristokratické. Akosi nepatričné do tohto zúfalého mesta. Pomáha vám to. Celej tejto udalosti to dáva trochu vyšší level. Pocit, že ste súčasťou niečoho hodnotného. Niečoho lepšieho. Niečoho, čo funguje. A to je v Bratislave dôležitý pocit.
Keď teda nad posledným srstnatým zadkom zapadne jesenné slnko, pomaly sa tmolíte z areálu domov. Všetky závody sú dobojované. Pariaca sa srsť a potu veľa, za plotom dopité šampanské a mokré telá. Dnes ste možno nevyhrali, ale to nevadí. Ďalšia sezóna je za rohom, a dievčatá ..tie tiež nikam neodchádzajú.
