Opať sme vypustení do bludiska týchto pár stien, narážame do seba celkom nechcene, jeden druhého strácame a na konci nás to vypustí ktovie kam. Ešte včera to bola sranda, akceptovateľná výzva, po mesiacoch však opäť so smútkom zisťujeme, kým sme sa stali obaja, nie však spolu. Cez deň sa liečime náplasťami práce, podvečer polievkou návykov, a v noci, otáčame sa chrbtami, keď to inak nejde, vchádzame do seba so zavretými očami, zaspávame nie v objatí, aby to celé mohlo začať odznova. Medzitým však snívame, och ako len snívame! V ríši Lexaurinov typu 1,5 mg otvárame tajné komnaty, prskáme a dychčíme, prehadzujeme sa v Hästensoch ako bezplnkové palacinky. Noci sú vykúpením, v noci si nie sme cudzí, na nočné výlety neplatí embargo ani netreba rúška. V noci lietame nad strechy a do tmavého neba ticho kričíme svoje otázky, ktoré sme si tak veľmi odvykli sami sebe položiť.
Hello dear stranger, tak sme opäť tu. Zviazaní zmluvami. Spútaní životmi, nie len nás samých. Kým ešte spíš, potajomky si utieram nočné sliny z úst a mažem všetko skurvene blízke, čo mi v noci prišlo. Potom ťa sledujem ako spíš, ako krčíš tvár a cítiť z teba tú strašnú strašnú voňavku, čo som ti kúpila všetky minulé aj tieto vianoce.
Kým začneme opäť do seba narážať uprostred týchto stien, užívam si jedinú chvíľu samoty, kým sa vonku rozhúkajú sirény a rozblikajú ranné lampy, na strop našej neláskavej spálne si premietam všetky filmy, čo som kedy chcela nie s tebou žiť.
Hello, my dear enemy.
