Dokonca ani nie je pravdou, že ako prvé si na tebe ľudia všimnú práve tie. Nedá sa do nich zamilovať. Je to smiešne. Ako keby ste povedali, že ste sa zamilovali do nechtu. Alebo sleziny. To, naša potreba cítiť sa menšími kusmi Kainovho mäsa, nás núti glorifikovať partie našich tiel. Tisíce básnikov a prozaikov proste len kecalo, lebo nemali čo iné povedať. Oči sa v literatúre stali Václavákom mapy tela. Jeleňom na babkinom porceláne. Barličkou kreatívcov po zenite. Lacným obalom na neprebádanom pozadí ľudského mozgu. Áno. Nech žije mozog! Blahoslavené buďte neuróny! Miliardy procesov v milisekundách tajomnej neurovedy. O tom píšte! To skúste plačlivo rozoberať, ak sa odvážite ísť hlbšie. Preniknite konečne poza tie dve bielo-modré buľvy. Ako by vyzerali básne, ak by popisovali oči v ich skutočnej podstate? Ó, zamiloval som sa do tvojich dvoch gúľ na nervovej stopke! Láska! Tvoje buľvy sú ako dve pingpongové loptičky v dlani juhokórejského olympionika!
Ale nie. My o podstate očí klameme, alebo prinajmenšom zavádzame. Nemáme dosť odvahy (alebo remeselného kumštu), aby sme milovali črevá. Tie kilometre lásky, čo prešli cez žalúdok. Alebo palce na nohách, tie archaické barle našej evolúcie. A čo štítna žľaza! Aká si s ňou energická! Ako prekrásne náladová, keď vypúšťa do tvojho tela rieky hormónov, tečúce kanálmi tela do vývodov, ktoré tak rád ochutnávam. Toto všetko vidím a cítim, keď ti nepozerám do očí, ale skúmam zvyšok teba.
Oči nie sú úžasné. Nič v nich nevidím, pretože nič nevravia. Oči sú obyčajné a všetky sa na seba podobajú. Nemyslím na ne, keď v noci kopulujem s prázdnymi prikrývkami. Oči sú len dve jamky vyplnené bielobou. Kvôli očiam by som nikdy nestratil hlavu a nikdy sa nerozplakal na kraji Bratislavy. Oči sú...bežné.
Všetky.
Až na tie tvoje.
