Dlhé mesiace ordinovania v byte však zmenili povestné teplo domova na dusný, priestor, v ktorom sa miešal pach dusenej zeleniny, cigariet a ľudských abnormalít. „Nenoste si prácu domov“, akoby som počul pána profesora.To som ešte nosil kanady, batykové tričko a mal som prázdnejší hard disk. O dosť.
Strašidelný byt samozrejme nemal ďaleko k príbehu, ktorý som lúskal už nejaký ten mesiac. Lucia. Červené pery a vlasy. Sugestívne modré oči, čo plávali na pozadí červenej, ako dva ligotavé diamanty. Niečo na jej tvári bolo tak krásne, až to bolo neprirodzené. Lucia sa zvykla ozvať vždy mimo dohodnutého termínu. V pohode zaplatila za zrušené termíny. Manažérka. Audi cabrio. Nebezpečná okoliu, aj sebe.
Normálne by ste si povedali, že taká žena vedie usporiadaný život. Alebo naopak divoký. Má bohatého muža, ktorý jej vždy prepáči jej rozlietané úlety. Alebo že je promiskuitná. Že červenými vlasmi utiera mužov zo svojej rohožky ako čarodejnícka metla. Príbehy, vnikajúce do môjho bytu však nemajú hraníc a ťažko ich vymyslieť. A vedia byť strašidelné.
Lenže čo je vlastne „strašidelné“? Ide o obyčajnú nepoznanosť stavu vecí? Alebo cez niektoré príbehy naozaj presiakajú do nášho vnímania odkazy duchov minulosti? A nie sme každý len médiom vesmírnych prekvapení? Schamanko, Schamanko, uletel si si. Preplieskavam sa mokrým uterákom a je to tu. Klik klik klik. Zvonenie Skajpu a už je tu. Tu na mňa pozerá z monitora. Červená žena. Pery. Vlasy. Šaty s vysokým límcom. Čínsky strih. Nepokojne sa zavrtím vo svojom čiernom tričku a ostentatívne beriem do ruky blok a pero. „Nič nové si už nezapíšete, mr. doktor“, Lucia sa usmieva a pozerá s ľahko arogantným úsmevom. „V sobotu musíte ísť so mnou. Jedine tak možno konečne pochopíte“. Šokovane hľadím na mladú ženu a všetko čo mi za psledné týždne narozprávala, sa mi odvíja pred očami ako Passoliniho film. Toto dievča som najprv zaradil do sféry sexuálnych úchyliek. Lucia nemá muža. Ani milencov. Tento človek vampírieho vzhľadu nemal partnera už dlhé roky. Nejde však o efekt pracovného vyhorenia. Lucia síce zastáva vysokú manažérsku pozíciu v renomovanej firme, od svojej kariéry má však dostatočný odstup. Peniaze a Audinu si váži, ale tam to končí. Všetok majetok a čas venuje niečomu úplne inému. Luciina záľuba je vlastne zdravá, ale netipovali by ste to na ňu. Cez mobilnú aplikáciu sa stala členom skupiny moderných dobrodruhov. Dakedy by boli možno emo. Ale historicky vzdelanými. Lucia je Stalker. Aplikácia si požičala meno od Strugackých. Celý týždeň študuje, aký zrúcaný zámok, alebo opustený kaštieľ má tú najhoršiu povesť. Potom si všetko naštuduje a v sobotu ráno vyrazí cez polovicu slovenska, aby si červené vlasy stočila stočila pod šiltovku, preliezla hrdzavé ploty, podplatila strážnych psov a cez zablatené podzemie prenikla do strašidelných priestorov.
Stalkeri v týchto dobrodružstvách hľadajú každý svoje. Niekto históriu.Niekto dobrodružstvo. Iní zimomriavky. Lucia však hľadá uprostred rozvalín a starých, temných chodieb hľadá vzrušenie. Nie však také, ktoré cítite keď vojdete do jaskyne, alebo sa preveziete na kolotoči... „Stalkerstvo samo o sebe by ma nikdy nechytilo, keby som ho vždy nespojila s mužmi“, vysvetľovala Lucia dávnejšie s pohľadom upretým mimo obrazovky. Každý pondelok sa zoznámila v bare s inteligentným chlapom. A muži milujú príbehy. V Lucii a jej záľube videli Laru Croft a po hodinovom rozhovore často museli zakrývať napínajúce sa nohavice. Lucia však na ich pozvania domov nereagovala. Bar opustila zadným východom a roztúženému dobrodruhovi poslala smsku: „V sobotu ťa tam vezmem. Chceš?“ Zvyšok noci strávili síc ena diaľku, ale zamotaní do správ, plánov a oddelených perín. Vzrušenie z výletu na miesta, kde sa často ozývali čudné zvuky a na tele vyskakovali zimoriavky, rástlo. Lucia odmietala predčasné strenutie. „Až na výlete“, vždy napísala. Občas mužom poslala fotku svojich krvavých pier. Stupňovala napätie. Občas ich prezvonila. Nikdy sa však s nimi nestretla pred výpravou. Napätie stále rástlo. Niektorí muži pri jej správach evidentne masturbovali. Lucia v nich dokázala prebudiť všetko zabudnuté, chlapčenské, a spojiť to s tým dospeláckym, a lascívnym.
"Jednoducho som mu napísala, že sa k sebe nehodíme“ vysvetľuje Lucia a v tvári sa objaví niečo,čo neviem čítať. Agresivita? Uspokojenie? Iste to nebol smútok, ani zmätenosť. „Potom som sa zvyčajne zbalila a vyrazila na cestu.“ Lucia pokračuje a rozpráva, ako za sebou necháva zmätených a vzrušených mužochlapcov. Na pumpe si kupuje bagetu, v prehrávači vypeckuje The Cure a smeruje do zámku na východe, kde ľudia už desaťtročia počujú divné stony.
A potom Lucia popisuje ako prelezie plot. Skrotí si psov jedným pohladením a spišským párkom. S batohom sa presúka cez zadebnené okno do haly kedy slávneho zámku zo 16. stotočia. Neskôr to bol blázninec. Stonajúci pacienti po elektrošokoch tam do stien ryli svoje temné modlitby ešte temnejším pánom. Lucia najprv prejde chodby. Nechtami zaryje do vlhkej omietky. Potom nájde komnaty, kde podľa dochovaných prameňov nocovali vznešené dámy.
„V batohu nosím červené šaty. Z Nehery. Prezlečiem sa a napíšem tomu chlapovi. Pošlem mu svoju fotku. Väčšinou mi vynadá. Niekedy to hrá so mnou. A potom tam ležím na posteli, alebo len tak v prachu na zemi a počúvam stony. A nakoniec..pán doktor...zistím, že sú moje.“ Lucia prvýkrát stráca istotu. Pozerá na mňa, plačlivo. Potom však zatne zuby tak silno, až sa jej na perách objaví pramienok krvi. Po chrbte mi preletia zimomriavky. Verím na upírov.
Tento príbeh mi Lucia opakuje na sedeniach každý týždeň. Objavila už desiatky strašidlených zámkov. Oblbla rovnaký počet mužov. Ani jedného na výlet nevzala.
Osobne si myslím, že Lucia cíti pri tom milovaní so sebou, tam v dvetisíc eurových šatách niečo kľúčové. Uprostred prachu a temnoty zámockých zrúcanín prežíva kombináciu kontroly a skutočného vzrušenia. Aj napriek nebezpečným okolnostiam je pre Luciu dôverne známe a bezpečné.
Rozoberáme to stále dookola, ale Lucia ma nikam hlbšie nepustí. Akoby sa naozaj prebudila do súčasnoti ako červený sexy upír niekde po storočiach, bez minulosti. Alebo s takou, do ktorej nikoho nepustí. A teraz je tu. Prosí ma aby som v sobotu šiel s ňou a pomohol jej pochopiť. Inak sa to vraj nedá.
Ako decko som čítal troch pátračov, ale aj Stockera. Napriek tomu že sa bránim, Luciin nápad vo mne aktivuje moje vlastné túžby po vzrušujúcich dobrodružstvách. „A ani z terapeutického hľadiska to nie je úplný nezmysel“, uisťujem sa. Možno sa konečne niekam dostaneme. Možno v tom zámku nájdeme niečo, čo odomkne aj Luciine skryté komnaty. A tak súhlasím. Lucia ožije a odrazu sa teší. Pery a líca očervenejú. V najbližsích dňoch ma presne inštruuje čo si obliecť, na čo sa pripraviť. Je dobrá. Podrobne ma informuje o kaštieli na Orave a o jeho temnej histórii. Aplikácia jej všetko poradí. Ako sa chýli záver týždňa, Luciine mystérium sa vo mne mieša s prízemnou radosťou z opustenia vlastného bytu. Cez e-shop som si dokonca kúpil čelovku.
Sobota. Dnes vyrážame. Vstávam o hodinu skôr a do termosky si nalievam čaj. Som pripravený a premýšlam nad Luciou. Žeby naozaj bolo možné, aby do ľudskej duše prenikali ozveny minulosti? Rýchlo zaháňam tieto myšlienky a do toho sa ozve hlasné Píp. A potom cvak. Pípnutie je mobil a cvak je moja myseľ. „Nehodíme sa k sebe, zabudni na mňa, doktorko..“
Sadám si na pohovku a o chvíli ticha mi to celé docvakne. Napriek profesnej úcte a zjavnej prehre, urobím niečo, čo sa v psycholoickej praxi stane naozaj málokedy.
Začnem sa smiať. Strašne sa smejem, až sa mi čaj z termosky rozlieva na podlahu.
Pokračovanie nabudúce
