Aloha, ošúchaný ostrovček koberca pod mojím kreslom! Pohľadom sledujem jeho
orientálne línie až k bielym teniskám, modrým rifliam, decentnej blúzke a záplave červených
vlasov, objímajúcich pozornú a citlivú tvár. Skôr ako stihnem zeragovať, Lujza vytiahne
biotašku a na stolík položí Verneho ošúchané vydanie. To s perokresbami. Tiež považujem
ošuntelé knihy za viac sexy. Sú ako ľudia, dochytaní, odžití, ale chrániaci si svoju múdrosť.
S Lujzou sa poznáme 5 minút a už mi tu veselo rapoce o knihách. Oči jej svietia ako mandarínky. Prstom občas odhrnie ohnivý vodopád z očí a vystreľuje mandarínkové mesiačiky ako mäkké šípy. Odpovedám Lujze, že som v detstve sám na babkinom dvore z plechovej vane montoval vlastnú Strelu a plánoval obežnicu dosiahnuť rovnako ako Barbicane. Lujza uvážlivo kontruje, že so slušnou zásobou zmrzlizny z Kounu a zázvorového čaju by sa ten let dal ľahko zvládnuť. Verneho na stolíku strieda čínsky bestseller Problém troch telies a Burroughsova Princezná z Marsu. Fascinovane sledujem, ako sa Lujzin charakter vyfarbuje súčasne s tým, ako medzi nami rastie stena z knižiek. Nad tou
najvrchnejšou trčí už len malý nosík a červené vlasiská. Lujza mala šťastný život a ako
predavačka v menšom kníhkupectve sa našla presne tam, kde vždy chcela. Po záverečnej
prežívala v sklade svoj vlastný Nekonečný príbeh a svoju fantáziu lepila dokopy lepiacou
páskou príbehov a tlačiarenskej voňavky. Každý týždeň si so zamestnaneckej karty nakúpila
všetky možné scifíčka, ktoré sa jej doma povaľovali úplne všade. V predsieni dokonca
vytvorili druhú stenu až po strop, čím vlastne dokonale zateplila svoj bytík pred chladom
vonkajšieho sveta. Lujza svoj život odovzdala vedeckej fantastike. Pri raňajkách sa v gaťkách
prechádzala po Marse, na obed cestovala strojom času a keď sa jej kamošky po večeroch
opíjali v bare, Lujza sedela vo svojej obľúbenej kaviarni. Na zemi, chrbtom pri stene, s hrotmi
tenisiek k sebe, so scifíčkom na kolenách a s nosom ponoreným do voňavého šerbľa. Zázvor
a mäta sa šírili zo šerbľa až na ulicu, kde zvykli pohladiť okoloidúcich a dať im do hláv
kadejaké fantazmagórie.
Počas našich sedení som však zistil, že dievča natoľko uniklo do paralelných svetov
voňajúcich mätou a raketovým palivom, že celkom zabudlo na svet a ľudí tam vonku. Pred
časom sa Lujze v samoobsluhe rozlialo mlieko. „Ako som tam hľadela na tú mliečnu dráhu,
uvedomila som si, že to nikoho nevyrušilo. Každý si letel na vlastnej trajektórii obchodom
a úplne ma ignoroval. Niekde v tom momente som si uvedomila..“ Lujza pomaly odložila
vrchnú knihu. „..ako som sa zabednila pred svetom.“ Pomaly sa nadýchla a pokračovala. „V
telefóne mám stovky kontaktov. Ale pokiaľ sa ma spýtate, koľko z nich je niekto blízky...“
Lujza pokrčila plecami a zložila z vežičky ďalšiu knihu. Neveril som vlastným ušiam. Táto
krásna bytosť bola natoľko iná a autentická, že sa mi nechcelo veriť príbehu osamelosti. Ten
s však predomnou rozprestrel ako vesmír. Lujza od istej doby natoľko systematicky unikala
do svetov mimo našu galaxiu, až napokon v tom knižkovom byte ostala sama. „Mala som
niekoľko stretnutí. Skúsila som zoznamku. Tí chalani však boli tak...pozemskí. Preto som
vždy znervóznela. Či som skúšala hovoriť o Dune, alebo Asimovovej Nadácii, ten človek
vždy stratil pozornosť a začal sa ma pýtať..blbosti“ Lujza skrivila pery, akoby zahryzla do
citróna. Opatrne sa pýtam, čo pod blbosťami rozumie ona, Lujza zašúpe nohami po koberci.
„Veď viete, vzťahy, práca..sex..mne to nič nehovorí“ Lujza zašermovala prstom vo vzduchu
a zvýšila hlas. „Nechcem byť sama. Ale nerozumiem im..“ smutne složila hlavu do dlaní.
Lujzin vzťah k realite sa prirodzene zmenil po dávnom rozchode. Trvalo nám niekoľko sedení,
kým sme rozmotali všetky jemné motúziky, na ktorých visela stavba jej povrazoleckého, ale
bohatého a divotvorného sveta. Nebolo sa čomu čudovať. Azda len fantázii prírody, ako
zariadila originálne únikové rýchlosti od gravitácie bolesti pre každého z nás. Na Lujze mi
však niečo neprofesionálne vadilo. Popri všetkom náročnom, čo som v tejto ordinácii bežne
odkrýval, bojoval so s tendenciou bagatelizovať jej príbeh. Mal som permanentnú chuť
vykopnúť Lujzu s tými jej knihami niekam von, medzi ľudí. Ako som to však začal čo i len
naznačovať, Lujza, rozohnená nad knihami, ako kňaz počas prerušenej bohoslužby zamrzol nad oltárom z písmen, a zmenil sa na vyplašenú srnku. Ariadnina niť, ktorú som Lujze
pomáhal trpezlivo splietať bola utkaná zo špeciálnych a veľmi tenkých vlákien. Nesnažil som
sa ju z jej labyrintu nasilu vyviesť, pretože som si vôbec nebol istý, že ide o labyrint. Lujza
však bola skalopevne presvedčená, že s ňou niečo nie je v poriadku. Bola až vzrušujúco
inteligentná. V hĺbke svojej duše preto samozrejme tušila, že jej vedeckofantastický svet je
istým únikom. Fungovala v ňom však natoľko dobre, že som musel pred jej sčítanosťou a
prehľadom skladať klobúk. A teraz, niekoľko sedení je za nami, v ruke točím šálku Pigi čaju a
sledujem ustarostenú Lujzu, ako hypnotizuje svoje tenisky. Šepká, že by s celou vedeckou
fantastikou mala prestať a vrátiť sa na zem, ako jej to vravel bývalý.
Úprimne nahnevane premýšľam, ako je možné, že dokážeme stvoriť celé svety, že ak je naša
duša naozaj tak tvorivá, že dokáže na jediný povel prekonávať vesmírne priestory...prečo sa
stávame pre iných „nenormálnymi“? Nie je predsa odlišnosť od priemeru nádherným
uctievaním Darwinovho pohlavného výberu? Odkiaľ sa berie presvedčenie, že by sme sa mali
krotiť, aby sme ostali v košiari normality? Máme sa neodlišovať, byť priemerne šťastní a na
piedestáli mať deti a hypotéku do 30ky? Kto nám to podsunul.. a kedy?
O dva dni píšem Lujze smsku a stretávam sa s ňou v Istropolise na Comic-Cone. Stretnutie
som si vymyslel ako darček. Rozlúčkový. Dievča sa pýri, ale odhodlane ju vediem hustým
davom dovnútra mramorovej obludy, pomedzi voňavky, pot, šepot a nadšené výkriky.
Vchádzame dovnútra a Lujze sa rozširujú oči. Bavíme sa na dôstojníkoch Star Treku
v prešitých pyžamách, na space girls v Manga šatičkách a na obrovskom Wookim, na ktorého
obetovalo život prinajmenšom sto mopov. Vediem Lujzu hlbšie a hlbšie, vediem ju stovkami
galaxií a rás, pomedzi kladných hrdinov aj večných zloduchov so svetelnými mečmi. Jemným
tlakom na chrbát ju smerujem naspäť tam, odkiaľ by sama čoskoro zutekala, spolu s 21
gramami svojej duše a vesmírnych snov. Keď Lujzu odfotím s dvoma vojakmi impéria, kým sa
s nimi baví, s teplom pri srdci sledujem, ako opäť žiari a svojím svetlometom osvetľuje každý
kúsok Istropolisu. Zvoní mi mobil a uprostred davu ju stratím. Pacient. Po polhodine ťažkého
telefonátu Lujzu nájdem v koženkovej kafetérii, ako sedí s bielym Stormtrooperom na káve.
Zastavím sa a chvíľu ju sledujem spoza stlpu ako pozitívny úchylák. Lujza vstáva a mieri na
chalana svetelným mečom. On vstáva tiež a ako sa tak mlátia plastovými mečmi, usmievam
sa a odchádzam. Preč z toho neklimatizovaného priestroru plného deodorantov, ktoré
márne zvádzajú svoj súboj s galakticky nepriepustnými kostýmami. Moja myseľ je nachvíľu
vo vlastnej minulosti a v inej kafetérii, ale smerujem ju do budúcnosti, ku všetkému čo príde
a v dobrej, Einsteinovskej viere, že všetka osamelosť tohto sveta je relatívna.
O týždeň Lujza ruší sedenie a posiela email. Ďakuje mi, a že sa ozve a bla bla. Dobre viem, že
nepríde. Lujza v maily prikladá fotku a k nej vetu. „Ďakujem. Pripomenul ste mi, že nie som
sama. Aj za ten odchod spoza stĺpu . Btw.. ten stormtrooper sa volá Adam a vie všetko
o gravitačných studniach a spomalení času! Včera mi poslal toto tričko.."
Otváram súbor. Na fotke je rozosmiata Lujza, očami strieľa mandarínky, ktoré sa ešte počas
letu zapaľujú od vlasov a vytvárajú ohnivé meteority. Na sebe má jednoduché červené tričko
s nápisom "Lujza, si vedeckofantastická"
V hrdle mám guču od dojatia, pretože myslím na Lujzu a súčasne si spomínam na slávnu
vetu: Na niektoré choroby nie je liek, pretože jednoducho nie sú chorobami. Otváram si
eshop s knihami. Dostal som chuť na nejaké dobré scifíčko.
Pokračovanie nabudúce.
