PRAX DR. SCHAMANA - Virtuózka, ktorá (sa) zabudla hrať

Písmo: A- | A+

Vitajte v originálnom časopisovom seriáli z prostredia každodennej psychoanalýzy. Každý mesiac spoznáte nový prípad Dr. Schamana, ktorý svojskými metódami rieši nezvyčajné prípady svojich pacientov.

Prsty, ktoré vypredávali štadióny netrpezlivo klopkali na moju erárnu, no vzácnu Duritku po starej mame. Kompozične ladili k čiernej sukni, úzkostlivo zomknutým kolenám a štíhlej, ako pravítko napnutej postave v mojom rovnako erárnom kresle. Nastalé ticho prerušujem len zamiešaním levandulového čaju a pokojne hľadím do tváre slečny Jany. Bielej ako vápno, odrkvenej bohviečím. „Budete sa ma aj niečo pýtať..?“ Počujem známu provokatívnu vetu so silenou redukciou slušnosti. Kontrujem že sa môže pýtať aj ona, ak má nejaké otázky a usmievam sa na ňu očami. „Nie som si týmto istá“, pokračuje slečna Jana „ V mailoch som vás upozorňovala že je to vážne, a vy mi najprv dáte termín o 2 mesiace a odrazu mi voláte že máme prísť o hodinu. Takto jednáte s pacientami bežne?“ Tá krásna bledá žena sa na mňa škaredo pozerá. Jej príbeh som si pozorne prečítal a povedal som si, že vyčkám, kam povedie, ak veci trochu účelovo našponujem. Ignorujem tenziu a spustím. „Takže vy vypredávate koncertné haly, ale v poslednej dobe robíte chyby vo vystúpeniach čo ak správne chápem, na vašej úrovni nie je možné?“

Obrázok blogu

„Som virtuóz. Klavír je moje druhé ja. Neviem či plne chápete, čo tento level znamená..“ vyhŕkla a príliš okato kriticky prebehla pohľadom moje IKEA diplomy. Keď pohľadom skĺzla na rozostavané modely lietadiel, opäť zneistela. „Po prvej chybe som myslela, že na mňa len niečo lezie. Ale vo filharmónii som opäť trafila vedľa. Vedľa! Chápete?“ Natiahla svoje ruky pred moje oči, akoby ich chcela verejne obviniť zo zločinu. Jankin výzor šponuje moju pozornosť. Celá v čiernom, golier zapnutý na horný gombík, vlasy zviazané do drdolu. Mohla by ísť rovno na pohreb. Alebo konkurz bezpohlavných office manageriek. Celá táto neurotická krása tu predomnou sedí ako jeden veľký transparent s nápisom „vzácne - nedotýkať sa!“. Jankinej situácii chápem. Na pódiá som to síce nedotiahol, piána som si však užil až až. Snaženie prameniace kdesi v drastických ambíciách mojej mamy uťali skúšky na medicínu a sonáty duší dali na frak mojim umeleckým snahám. Prehadzujem nohu cez nohu. Janka pomaly a nesúvisle rozpráva o jej ceste umeleckým svetom až na špičku svoje branže. Smokingy. Mäkké koberce. Cinkanie šampusov v šepkajúcich vestibuloch. A potom je tu ten chlap. Spozorniem. Aká bolestivá klasika. Svadba a priority. Delenie, termíny a kalendáre. Ako Indiana Jones v chráme skazy odhŕňam pavučiny balastu a zrazu vidím Janu ako po sebe vrieska s manželom a hádžu po sebe vecami, ktoré nejdú vrátiť späť. Ten chlap má nároky. Čo intelekt spojil, však city zrazu pomaly ničia. Janka nemá nikdy čas, a niekde vnútri duše zrazu vidí v chlapovi votrelca. Tie jemné, koncertné koberce. Čo tak nádherne tlmia zvuk. Rovnaké bývajú v koncertných sieňach aj dvere, také, čo ukryjú zvuky vášnivého milovania. Ten chlap je odrazu v jej živote a chce s ňou drzo tráviť viac času. Jana by po ňom hodila metronóm. V jej snoch tento nedokonalý muž metronóm nakrája svadobným nožom, zje ho a sám sa stane predvídateľným, sebestačným a presne zapadajúcim do jej sveta a plánov. Od Pána Metronóma nič viac nechce, nech je poruke, keď treba zahrať na Janiných spodných vlhkých klávesoch, alebo si trpezlivo vypočuť jej zákulisné zážitky. Jana by bola šťastná. Veď je virtuózka.

Jana rozpráva, a ako si beriem levandľovú Duritku do rúk, všimnem si ako sa mi tá ruka zatrasie. Na stole môj naticho nastavený iphone ukazuje šiesty neprijatý hovor. Úprimne sa snažím klavíristku počúvať. Metronóm v mojej hrudi však naskočí do šialeného allegra. Tá žena. Moja žena. A žena niekoho iného. Tiež máme svoje mäkké koberce a asi aj podobné problémy ak Jana. Moja Lara má dnes ťažký deň a potrebuje svojho terapeuta. O čo viac to preháňa s láskou ku mne, o to viac som odťažitý a v strehu. Lara je moje krásne piáno a ja som len hudobný amatér. Od virtuozity mám ďaleko. Keď mi však Lara odrazu dáva všetko po čom som roky túžil, chladnem. Lara je dobré dievča. Cíti veci. Po šiestich pokusoch prestane volať. Čaj sa však naďalej trasie. 

Jana. Veľa jej nehovorím. Len sa pýtam. Patrí k tým, čo sa neprišli rozprávať. Prišla si po pocit utvrdenia a konskú dávku stratenej kontroly. Neverí mi. Pripomínam jej pána Metronóma. Ja som tiež nie práve typický Jung. Tancujeme okolo seba. Zasadzujem jej striedavé rany do čierneho a hneď zase úplne mimo. Jana možno ani nezaplatí. Myslí si, že som len jeden z mužov, čo jej chcú vziať jej nezávislosť a dokonale zabehaný čierno-biely svet.

Samozrejme sa jej pokúšam ukázať svet kontroly a relativity, akú hrá v našich životoch. Pokúšam sa jej vysvetliť, že sa nedá byť aj sám aj s niekým. Keď piáno nazvem jej pravým partnerom, s ktorým žije súbežne vo vzťahu, Jana vyskočí a urazene sa začína obliekať. Viem čo robiť. Som trénovaný aj na takéto. Slušne jej podávam kabát a v hlave myslím na úpenlivú Laru, jej muža a našu lásku. Bojím sa Lary tak, ako sa Jana desí straty svojej nezávislosti. Je mi ľúto, že si po spackaných koncertoch jej kolegovia o nej šuškajú za zamatovými závesmi. Nenávidím sa za to, že jej možno neviem pomôcť. Jana odišla.

Dopíjam čaj a pozerám von z okna výškovej budovy nad Železnou studničkou. Lara mi píše, že v nás verí. Že sme zohraný team. Dojatie vystrieda náhle pochopenie. Opatrne odložím babkin pohár do dresu a už v šlapkách trielim dolu poschodiami kliniky.


Do výťahu na prízemí naskakujem zadýchaný práve včas, aby som uniesol zmorenú Janu nižšie do suterénu. „Musíte mi veriť“, presvedčivo trylkujem a snažím sa nemyslieť na to, ako úchylne celá stuácia musí pôsobiť. Vediem preľaknutú Janku za lakeť do mojej tajnej skrýše v boxe číslo 16C.

Starý Hammond s dvoma stoličkami sú jediné kusy nábytku v mojej kobke. „Nie je to nič fancy“, usmievam sa na Janku a sledujem ako automaticky skúma klávesy, okamžite nachádza tú jednu vykývanú. Očami sa hneď pýta.

„Len smelo, veľmi som vás chcel počuť hrať“, zapaľujem si cigaretu, za čo na klinike hrozí trest smrti.

Jana sa rozohrá, a niečo pomalé a citlivé sa rozbehne Hammondom, mnou a odpadovými trubkami smerom klinikou hore až niekam do neba. A je to tu. Celkom jasný slepý tón. Jana skrýva tvár do dlaní a celá sa rozplače. Sadnem si vedľa nej a autmaticky jej podávam cigaretu. Jana vzlyká a svoje rozmazané šminky zahalí trochou dymu.

„Viete, mám takú Laru.“ Hovorím s tlčúcim srdcom a pomaly sa na Hammonde napájam na Janinu partitúru. „Nie je to ľahké, opustiť muža s ktorým prežila tak veľa. Nedáva mi však niejak nádej. Nezvládam to najlepšie, aj keď viem, že sa milujeme. Ale asi preto ju od seba odkopávam. Bojím sa že ju stratím a tak ju od seba odstrkujem“

Rozbieham Brahsa naplno a keď vezmem do prstov zvyšok cigy od Jany, zamyslene doplním.“ A preto mi je lepšie samému. Teda si to aspoň vo chvíľach totálnej šialenosti myslím“, smutne sa pousmejem a sledujem ako sa Jana pripája prstami do duetu. „Bola som slávna. Mala som pódiá a obdiv mužov.“ Jana hrá spolu so mnou dvojhru a takmer nepočuteľne šepká. „A zrazu si príde on, a prehádže mi život naruby. Akoby sa postavil medzi mňa a to sprosté piáno.“

„To milovanie vo filharmónii... bolo s ním, však?“ pýtam sa nevinne, ako sa obaja vlníme na spoločnej klaviatúre a Janin smiech ma prekvapí. „Jasné. Je to jediný chlap v celom tomto vesmíre, s ktorým by som osúložila každú filhármóniu na svete. Pokojne aj Carnegie Hall“ smeje sa Jana a vytáča Brahmsa do otáčok. „Jediný, čo kedy dokázal narušiť môj perfektne zabechaný, metronomický svet.“ dodala ticho.

Chvíľu s ňou držím tempo až mi na čelo vystúpi pot ale nakoniec to vzdám. Fascinovane sledujem, ako smejúca sa Jana tam, pod tými kanalizačnými trúbkami, na najhoršom pódiu jej života dokončuje skladbu bez jednej jedinej chybičky. Pokladám jej ruku na rameno a poviem: Zdá sa, že by sme asi obaja mali začať veriť v tých, čo dokázali narušiť náš zabehaný šedý svet. A hrať trochu tímovo...“

Beriem ju za ruky a kladiem jej ich pred oči „Vidíte? Odkedy sme dnes začali hrať naozaj spolu, neurobila ste jedinú chybičku.

Usmievam sa ňu trochu ako debil, Jana šokovane pozerá na svoje otrčené ruky až ma nimi náhle mocne objíme. Čo tam po Rorschachových machuliach. Niekedy vám na správne odpovede stačí obyčajný Hammond.