Zvykneš ich nazývať kvety zla. Na gauči sa povaľujú tvoje veci, aj keď vieš, že sa na to čertím. Argumentujem tým, že na tých dvanástich metroch štvorcových je každý priestor rozhodujúci. Smeješ sa, načo potrebujem priestor, keď nám stačí posteľ. To sú tie prvé mesiace.
Periny sme nemenili bohvieako dlho. Keď okolo seba vírime, zakrúcame biele povliečky do tvaru japonských kvetov. V strede kvetu sedíš ty. Plná medu, zlatavého prachu, ktorý mám všade — v očiach, v ústach, vo vlasoch. Smeješ sa, že ja predsa nemám vlasy, a v obrannom posede čakáš, kedy ťa opelím.
Tvoje šaty sú väčšinou všade naokolo, kam ich zahodím. Potom si nahá a trváš na tom, aby som bol tiež. Smeješ sa mi, že mám brucho. Potom ho držíš v dlaniach a vzdycháš, že som zviera. Niekedy mám pocit, že potrebuješ pri sebe cítiť nedokonalosť, aby si sa cítila lepšie.
Dnes máš na sebe len nahé psia a čierne tepláky. Brániš sa ako buldog. Predo mnou, pred sebou. Chcela by si ma chytiť za brucho a spojiť naše nedokonalé telá. Príroda to však zakazuje. Aj spoločnosť. Tvoja mama. Tvoj kňaz. Učiteľka biológie. Jediný, kto je tu liberálny, som ja. A tak trochu aj ty.
V lone máš obrovský tanier s vyprážaným karfiolom. Útočíš naňho, akoby si roky nejedla. Vravíš, že s jedlom mi to naozaj ide. Hltavo ješ a keď sa priblížim, kúsky mi vkladáš do úst, aby si ma odtlačila. Poznám však reč tvojho tela. Často ťa sledujem, keď sa vezieme mestom. Oči aj myseľ ti utekajú niekam, kam ja nesmiem, a špičkou prsta kreslíš do zahmleného okna čudné obrázky. Niečo si pre seba hovoríš, si vo svojej svätyni.
Privrieš oči a prehĺbiš dych, keď ti dlaň položím na stehno. Vtedy sa rýchlo vrátiš a očami sa mi posmievaš, či na to mám.
Aj teraz, dlaňou ťa hladím pod tým kilom karfiolu. Prežúvaš pomalšie, odtláčaš ma slabšie. V perinách cítiť zeleninu a nevypraté včerajšky.
Je mi ľúto tvojho kňaza, aj tvojej učiteľky. Všetkých tvojich svätých. Načo nám dali tieto telá, keď majú byť zakázané?
"Načo? Načo??" šepkám a pritláčam prsty. Tanier sa niekam prepadá a ty rýchlo piješ to svoje červené.
Potrebuješ sa posilniť? Alebo oslabiť, drahá?
Ako sa schyľuje k svätokrádeži, prstami si do úst vkladáš posledný kúsok večere a dookola opakuješ, že s jedlom to fakt viem. Posúvaš sa nižšie a ponúkaš mi všetko zakázané.
Je to iné, intímnejšie než intimita. Je to kúpanie v živote. Ochutnávanie rajského jablka. Prijímanie a strácanie. Blízkosť až za kožu.
Potichu vnímam, čo ti koluje v žilách. Srdce mi skáče ako splašené. Rukou prevrhneš pohár a naše periny sa farbia do života. Biela ruža je červená, tvoje prsty na mojich perách, železo a hrozno v šialenom pomere, dôvera za hranice, niet kam ďalej zájsť.
Každý centimeter delíme donekonečna na menšie a menšie kúsky.
"Toto si chcel? Toto?" pýtaš sa medzi kúskami kyslíka a ja neviem odpovedať.
Chcel som teba. Akokoľvek. Hľadať tvoje bariéry, pretože za každou z nich si nová ty.
Neviem, kým budeš ráno. A či ja budem stále ja.
Zvyšky vína na tvojej brade, zvyšky mňa na tvojom tele, stopy teba na mojej duši.
Len sa zavŕtame hlbšie a hladíme sa očami. Viečka sú ťažšie. Bruchá sú sýte. Duše až po okraj. Niet kam ísť. Nikam, kde by to dávalo väčší zmysel ako tu.
Za oknom ďalšia demonštrácia. Výkriky a očakávania.
Vždy je za čo bojovať.
