Len pre seba. Lenže dnes je to výnimočne dobré. Pokojné, ale bez tej nudy posledných dní. Jeho stuhnutý chrbát neunikne jej pozornému oku. Berie ho za dlane a nadviaže očný kontakt. Poprvý raz po týždni. Odvykli si. Dokonca ju vzal von. Do jej obľúbeného bistra. Ani nevedela, že ju tak dobre pozná. Po tak krátkom čase. Dotyk jej dlaní ho vyviedol z miery. Uhýba pohľadom. Niečo melie o dizajne dlažobných kociek, hneď nato o hlade. Veď jedli pred hodinou.
Stisne mu dlane tuhšie a nakloní hlavu. Milo sa na neho usmeje. Možno sa jej to len zdá. Možno mal len ťažký deň. Možno má len jednu z tých svojich kríz. Nič si neobjednal. Vyzerá ako veľká humanoidná struna. Každú chvíľu vyskočí a prebúra paflón bistra. Alebo vybuchne ako nadrozmerný cézar wrap v mikrovlnke.
Dáva mu čas. Hladká mu palcom dlaň, a niečo v nej je ľadovo pokojné. Tiež ju hladí. Akoby posledný krát absorboval čosi životne dôležité z jej pokožky. Niečo, čo mu nevyrobí žiadna kozmetická firma. Nozdry nasávajú jej otrasný parfém, čo jej kúpil cez akciu v Notino naslepo. Obom je z neho zle, ale páchne tým dokonale neutrálnym prímerím, ktoré uzavreli vo chvíle slabosti. On sa nadýchne, a struna povolí. Ona vydýchne a skrúti tvár bolesťou. Jeho dlane ju stisnú tak silno, až sa ich hánky zmenia na snežnú belobu. Sneh však tento rok nepríde, vravia v televízii.
Keď jej to konečne povie, navzdory globálnemu otepľovaniu sa v bitre St. Germain, pri stole č.17, lokálne citeľne ochladí.
