A tak ta malá Yu stojí ako biely sushi koláčik a pokojne sa rozhliada naokolo. Biele lakované topánočky, čierna sukňa a blúzka zopnutá pri krku. Rúčky úhľadne zopäté v lone. Čierne očká prekvapene sledujú okraje promenády. Bez strachu. Dievčatko Yu bola vždy pozorovateľ. Čuplo na okraji rušného chodníka a prihovorí sa hnedému orieškovi, ktorí si po lavičkou čistí jazykom mokrú srsť.
„一个朋友“. Ticho pošepkala psíkovi do ucha. Oriešok strnul, akoby mu práve za hnedými uškami nabehol program mandarínštiny. Sadol si, oblizol dievčatku Yu tvár a zastrihal ušami.
Dievčatko ani nenapadlo obrátiť sa na dospelých naokolo. Aj tak si ju nik nevšímal. Mohutní ľudia sa valili po promenáde ako hlasná vlna, hlasno kričali a burácavo sa rehotali. Malej Yu to pripomenulo búrku v kopcoch na rodnom ostrove. V psíkových očiach sa však zrkadlila múdrosť stoviek bohov. To malú Yu napĺňalo pokojom. Vzala orieška za obojok a navzájom sa viedli nábrežím. Lakovky dievčatka rytmicky klopkali a psíkove mokré labky zanechávali na rozpálenom betóne prchavé stopy. Pokojne viedol Yu na svoje obľúbené miesto. Malá Yu zbadala reštauráciu, v brušku zahralo sto cikád. Pokojne stála pri okraji stolov a vedľa nej psík. Yu hľadeľa na napchávajúcich sa ľudí dojato, ale pokojne. Cudzie jedlo jej voní ako zdochlina a psík tiež dojato neskučí, nehádže psie oči. Vie, že k čevapčiči sa žobraním nedostane. Občas len s hlasným mľasknutím pohladil jazykom tlamu. Obaja len tak hľadeli na žiarivé mľaskajúce postavy a náhliacich sa čašníkov. Niekoľko turistov si dvojicu všimlo, ale medzi dvoma chodmi hranoliek, tatárskej a pečenej pleskavice, rýchlo stratilo záujem. Len chlapec zaberajúci dve stoličky hodil k nohám dvojice kúsok pizze. Ani Yu, ani psík však nereagovali. Chlapec sa sklamane obrátil k fľaške Cocacoly a otočil sa dvojici chrbtom.
Yu vzala psíka za obojok a sadla si s ním na lavičku. Chvíľu čosi hľadalov batôžku a orech zvedavo strčil nos dovnútra. Dievčatko Yu nechalo psíka snoriť a pritom sa zasmialo. Z batôžka vytiahla kartáčik a najprv psíkovi vyčistila starú srsť. Pes pokojne sedel, a nechal dievčatko pokračovať. Dievčatko Yu uprelo mandľové oči do vlhkých psích zorničiek a oriešok jej podal labku. Malá Yu potom z batôžka vybrala v ryžovom papieri zabalenú plnenú ryžovú taštičku. Spôsobne papier rozložila na spojených punčocháčoch a potom polovičku malej porcie odlomila a položila vedľa seba. Mandarínsky niečo pošepkala a ťukla prstom na lavičku. Oriešok vyskočil vedľa nej, jedla sa však nedotkol skôr, kým nezačala jesť Yu.
Večer si našiel cestu aj do tohto kúta sveta. Slnko vykresľuje tiene dvojice na chladnúci chodník. Akýsi tučný chlap znechutene čosi šomre malej Yu a ukazuje na psa na lavičke. Ten poodhaľuje hnedé, ale ostré zuby a muž je zrazu preč. Oranžové svetlo osvetľuje nehybné dievčatko a psa. V štvorici očí zapaľuje starodávne ohníky. Obaja sústredene prežúvajú a každý v oranžovom kotúči nachádza kadečo dávno stratené. Psík položí hlavu dievčatku do lona a ona mu sústredene hladí drsné jazvy v kožuchu.
Keď v noci našli dievčatko Yu schúlené v kožuchu starého psíka, mnohí sa potešili. Odľahlo službokonajúcemu policajtovi. Odľahlo aj spotenému delegátovi z cestovnej kancelárie, ktorý nepríde o prácu. Veľmi sa potešila aj učiteľka malej Yu, ktorá mohla konečne padnúť do postele. Potešil sa aj dobrovoľný hasič Goran, ktorý mohol miesto dramatického hľadania dievčatka sledovať so starou mamou chorvátsky seriál. Najväčšiu radosť však mala biela fenka neznámej rasy, za ktorou sa uprostred noci vrátil rozospatý oriešok. Chúlia sa v kartónovej krabici pod mólom a v teplých záhyboch labiek, chvostov a ňufákov snívajú svoje tajuplné sny.
