Čerstvý krém. Ristretto.
Otváram oči a vnímam tentoraz očami. Ľudské krovie sa hýbe ako suché farebné vlnky. Nehýbem sa, beriem to celé ako to je. Vnímavosť je náročná. Všimnúť si, že predavač kukurice na chorvátskej pláži má rozdielne ponožky chce uvoľnenosť. Z panorámy si vyberám detaily ako kúsky bonboniéry a lepím ich na svoje dnešné plátno. Prstami na nohách šúcham štrk. Kdesi na krku ma začína štípať zaschýnajúca soľ. Som smädný. Ale nie tak, aby som zmenil polohu. Ruch ma kolíše ako uspávanka.
Dievčatko v bielych plavkách si všímam až pochvíli. Jej koordinovanosť sa pomaly vylúpla z chaotického brownovho pohybu pláže. Ihneď ju volám Pipi. Vrkoče jej vejú v slabej bríze zatiaľ čo pozorne a nežne niečo dvíha zo štrku na okraji príboja. Vedierko v malej ručičke je pokryté akýmsi Disney motívom a je takmer plné bielej hmoty. Prizriem sa bližšie. Pipi pomaly prechádza krok za krokom celú pláž a zo štrku dvíha biele medúzy. Neškodný chia puding sa jej chveje v malých ručičkách, zatiaľ čo ho s neobyčajanou nežnosťou kladie do kýblika. Práve táto nežnosť ma vyrušuje. Deti pri takýchto vciach jasajú. Sú neohrabané. Nevážia si život. Ale Pipi to robí takmer s posvätnou bázňou. To už vnímam tunelovo. Niečo na scéne uprostred chaosu ma dojíma. Dievčatko dáva pozor aby každú stvorenie opatrne vložilo do kýblika plného vody. Sledujem ju takto dobú polhodinu. Každé decko by už stratilo pozornosť, zmenilo plány. Ale nie Pipi. Bohvie kde má rodičov. Zdá sa, že sa rozhodla zachrániť všetky tie biele pudingy, rozosiate za okrajom životadárneho príboja.
Nepokojne sa zahniezdim. Už je to dlho. Rodičia stále nikde. A Pipi bojuje o život medúz statoične ďalej. Hrdinka Pipi. Úžasná Pipi. Keby tak celá pláž tušila, aký heroizmus tu malé dievčatko predvádza. Zavriem oči. Dokážem ísť ešte hlbšie?
Krik. Výskot. Vlny. Vlna. Kvapka. Šuchot piesku. Kamienok pod šlapkou. Ihličie narazí o zem. Spomaľujem srdce a odrazu to počujem. Plač. Tichý. Vlhký. Úpenlivý. Tisíce hlasov v podprahovej agónii. Úpenlivý nárek morských tvorov, vyrážajúci z pórov beztvarých tiel.
Otváram oči. Pipi stojí na móle a opatrne vylieva tisíce tvorčekov naspäť do vody. Žiaden aplauz sa nekoná. Nikto netusí, koľko životov práve to decko zachránilo. Stovky ľudí netušia, ako sa Pipi Odvážna práve zachovala. Chcem jej zatlieskať ale...
Sir?
Au! Boha ten čašník akoby hodil granát do môjho ucha.
Nie, nechcem ďalšiu vodu za 8 eur. Hvala.
Výkrik. Rýchlo preostrujem a vidím starú talianku ako kričí a ukazuje do vody tam, kde stála Pipi. Ľudia sa zbiehajú. Kým tam došprintujem, mnohí z nich sú na kolenách a ukazujú do vody.
Na hladine sa vznáša obrovský chuchvalec bielych medúz a uprostred tohto ostrova želatíny leží Pipi. Niekto sa prežehnáva. Ktosi spomína Mother Mary.
Biely chuchvalec dopláva k brehu a keď sa rozplynie do prázdnoty, nechá na brehu usmievavú Pipi. Keď ďalšia vlna vynesie na breh farebný kýblik, opäť si sadám na bar a s úsmevom si objednávam tie najchutnejšie kalamáre pod slnkom.
