Búrka to musí byť bleskavá. Hromná. Hrozivá. Pravdepodobne máte čosi cez 30. Možno cez 40. To znamená, že si ešte pamätáte. Záblesky z detských izieb, keď ste sa potili pod vankúšom pri každom hromobití. Telo sa vám triaslo a s každým úderom z vás vytriasalo vašu jemnú, vnímavú dušu. Ak si toto pamätáte, možno si spomeniete ešte na niečo. Zlomok sekundy, kedy medzi dvoma bleskami čosi vyskočilo z tieňa pod stropom, a na malý, maličký zlomok sekundy sa vám ukázalo v celej svojej kráse. A vy ste sa prestali triasť. Búrka sa ukázala byť vašim pravidelným spojencom v love vášho draka. Reflexie tohto priateľstva ešte dlho polihovali v triedach a izbách, na tvrdých výkresoch, ktoré ste so zaťatými zubami a vyplazeným jazykom premenili na spomienku.
Tak a teraz si spomínate. Tak odložte čo robíte, a zbavte sa naučenej ignorácie nádhernej búrky. Tak. Správne. Tie zimomriavky na rukách znamenajú, že vaše telo si spomína. Tam pod stropom. Zjaví sa vašej fantázii opäť? Ak nie, nevadí. Možno sa nechce zjaviť dospeláckym očiam. Oko dospelého človeka má úplne iné parametre, ako predškoláka. Vidí viac, ale v istom spektre trochu menej. A tento malý disbalans stačí na to, aby bol drak už navždy ukrytý vašim očiam.
Nevadí. Veď si ho pamätáte, nie? Tak využite búrku ako sprievodcu. Papier. Stačí obyčajná ceruzka. Modrá. Bum. Bác. Hromy rachajú a vy skicujete. Kresba je to síce poznačená dospeláckou vykostenosťou, a postojom k realite, ale...je tam.
Šesť modrých gúľ, pazúre a čudesné oči. Detský úsmev. Váš modrý drak. A mnohých iných detí. Už si spomínate. Zjavil sa len na zlomok sekundy a len počas bleskov poza oknom.
Čo však neviete – nemáte odkiaľ – je, že to vaša fantázia dokreslila čosi amorfné a cudzie. Reagujúce na ostré svetlo a excitovaný elektromagnetizmus v priestore vašej izby. Tak ako blesk občas vykrojí do tieňov ostrý obrys, tak sa detskému oku – a len jemu – v správnom zohratí mnohých fyzikálnych okolností ukáže ON. Nazývajme ho drakom. Veď v tej podobe ožil na detských výkresoch vo všetkých kútoch sveta. A vravíme ožil, pretože nejde o elektrón, ani guľový blesk. Tie sa predsa nezoskupujú. Nereagujú na vás. Nekrúžia zvedavo okolo detskej postele. Toto je páni a dámy, niečo živé. Fyzikálnou analógiou povedané – nevzniká ani nezaniká v búrke. Pravdepodobne je tu s nami po celý čas. A jediný, krátky a prchavý dôvod, prečo milióny detí tomuto tvorovi dokreslili oči a uši a chvosty je obyčajné, čisté a výnimočné detské oko.
V predškolskom veku, v stave fyziologických zmien sietnice, stalo sa
sieťou na motýle. A tie sú všade okolo nás. A to že ich nevidíte, neznamená že tam nie sú. Nie živočích v pravom slova zmysle. Skôr nová forma života, mimo nášho doterajšieho chápanie. Ale..nie sme azda aj my len zoskupením obyčajných atómov?
Už nikdy sa ne detské čarbanice nebudete pozerať ako predtým.
Draco Tempestas.
