tečieme bejbe, tečieme

Potom stuhneš a v tomto kŕči vytrváš až bohvie dokedy. Je strašné teplo. Deťom sa topia plastové hračky. Paralyzovane ležia v potoku a nechávajú svoje bronzové telá obmývať studenou brečkou. Pomaly vstanem zo zeme a posadím sa. Zavieram oči, akoby som tu mohol nebyť. Som, aj nie som. Viem, že si pár metrov odomňa, cítiť to, pretože vzduch sa spomalil tiež. Samozrejme, že viem ako to bude. Je to vopred jasné. Jediné, čo môžem, je dýchať. A sledovať vnútro svojich viečok. Rád pozorujem, ako sa na čiernych plochách objavia farebné kaleidoskopy. Nezmyselne tancujú až sa opäť prepadnú do tmy tlmeného slnka. Moje srdce neisto prešľapuje na mieste, aj by bojovalo, aj by utieklo. Aj by sa vyzlieklo a skočilo do potoka. Jeho tenké, odolné steny by sa ochladili, rytmus by sa upokojil, v magnéziu prameňa, mimo tela, čo nevie koľká bije. Môj kardiológ by sa potešil. Našiel by tie nepolapiteľné krivky a hneď by bolo o čom. Len vo zvuku. Len tak ťa počujem prechádzať okolo mňa po lávke. Len ja v tvojej veselosti ten tichý krik. Je ohlušujúci a tak okrem zavretých očí priložím dlane aj na uši. Boli sme si takto blízko. Aj bližšie. Ale to som bol silný, a ty o čosi slabšia. Tvoj vzduchohlas sa vzďaľuje. Slabne tá sila. Medzi korunami stromov visí rozpačitosť, tá slabá výpľň reality, roztopená čokoláda, tečúca zmrzlina, pivo bez peny, sľuby plodov vzrušenia. Len pomaly. Len po- ma – ly sa vzduch o čosi ochladí a opäť rozhýbe. Deti kričia ako zmyslov zbavené a kričia na rodičov svoje budúce sny. Otváram oči. Svetlá tma je preč. Aj ten moment. Aj ty. Aj som zabojoval, aj kamsi utiekol. Znova dýcham a srdce tlčie ďalej, lebo musí. Vyzujem sa. Vyzlečiem. A potom vkĺnem do prameňa a splyniem s ním. Tečiem kamsi, kam ústia pramene nás všetkých.