Jeseň vrhá prvé studené pohľady a ja napriek tomu sťahujem okienka. Do auta vniká chlad, zvuky motorov a ľudská prítomnosť. Sme si tak blízko, že by sme sa mohli dotknúť rukami. A prečo by to vlastne nemohla byť dopravná zápcha? To miest, kde v sebe stiahneme všetky okná ? Plyn. Brzda. Dodávka a veľký muž v montérkach. Okraje okienka zviera hrubá dlaň s akýmsi tetovaním, a napriek tomu zjavu komusi nežne prikyvuje do telefónu. Cítiť z neho únavu. Dnes možno postavil budovu, v ktorej budú bývať ľudia. Teší sa však na ňu. Asi žena. Alebo dcéra. Z hlasu cítiť, že už chce byť doma. Pri nej.
Plyn, brzda. Veľké terénne auto. Luxus. Prvotné momenty sú vždy akási závisť. Na druhý pohľad vidím, ako si dievča opiera hlavu o sklo. Jej smutný pohľad akosi neladí s úspešný pocitom auta samotného. Pozerá kamsi na koniec zápchy. A ešte ďalej. Prsty má opreté o sluchy. Možno ju bolí hlava. A možno duša. V tom veľkom priestore pôsobí príliš sama. Chcel by som ju objať, tak na ňu aspoň vyplazím jazyk. Unavene sa usmeje. Možno by aj stiahla svoje obloky. A možno by sme boli spolu aj šťastní. Ale už je tu plyn. A brzda. Muž čosi kričí a žena nervózne napomína deti na zadnom sedadle. Kričí, že ich vyfliaska, ale neverím jej to. Neveria jej to ani deti a tak sa škeria. Muž sa zasmeje. Žena sa po krátkom zaváhaní zasmeje tiež. Rozhodí rukami a rezignuje. Ak by mrzlo, z toľkej lásky by sa im iste roztopili okná.
Chcel by som vedieť, ako dlho to ešte potrvá. Kým sa pohneme. Ale možno sa nikdy nepohneme. Možno sa len pomaly posúvame, pomalým krokom, bez jasného cieľa. Zápcha je cestou aj cieľom. Nachádzame v nej seba, bojujeme s blízkymi, milujeme sa s hudbou, a plačeme.
Ako on. Ten v starej Honde. Veď ešte nemá ani dvadsať. Strnulo zviera volant, cigareta mu horí už pridlho medzi prstami a slzy mu tečú potokom. Z rádia mu znie Linger od Cranberries. Možno je to záchranná misia. Alebo posledný útek. Keď sa nám zrazia pohľady, povzbudivo sa usmejem. Prijme to, šklbne mu kútikmi úst a dlaňou si rozotrie sopeľ zmiešaný so soľou.
Čo auto, to svet. Ako títo dvaja. Od bozkov sú celí mokrí. Vracajú sa do reality iba keď auto za nim zatrúbi. Inak sa bozkávajú. Takým tým šialeným spôsobom, akoby mal skončiť svet. Akoby sa už nikdy nemali vidieť. Spôsobom, ktorý zapaľuje v našich srdciach pochopenie, a tú strašnú túžbu zase to zažiť. Nechať na seba trúbiť, a zažiť tú ľahostajnosť voči pohybu. Tam sa robia deti. Vzniká život. Sliny sa miešajú ako martini a srdcia tlčú v dieselovom rytme. Život v najvyššom výkone dvoch motorov.
Také sú zápchy do Bernolákova o 15.30.
Vyskúšajte to. A nezabudnite v sebe stiahnuť všetky okná.
