Navliekla si si lesklé šperky a na líca si si namaľovala farebné bodky. Bratislavčania tiež zmenili oblečenie. Ale stále ich poznáš po pomalom kroku a pohľade plnom nervóznej, opatrnej nádeje. Tvoj orgovánový parfém je tiež stále tu. Sedím na chodníku a všetko sa mení ako v časozbernom zábere. Žeriavy sa točia a kladú hore čosi, potom odnášajú dole čosi kamsi. Pod ich žltými ramenami čosi vstáva, čo sa ihneď rozpadáva a mizne kamsi dolu Dunajom. Ach Bratislava, to tvoje šedé telo zachovalej milfky! Ty sexy stará dáma po neúspešných plastikách. Medzi stehnami stále kŕmiš tie isté šedé holuby, po hrstiach im hádžeš kúsky čohosi, čo ich drží pri živote celé tie roky. Občas, sem-tam sa im pomedzi ružové labky prederie nejaká náhliaca sa mamina, len tie decká už akosi nerevú. Svoju zlosť si naučili ukladať pod povrch. Keď však zazrú holuba, stále im v pohľade zasvieti čosi, čo sa chce vytrhnúť zo zovretia mamy, a s doširoka roztvoreným náručím bežať poľovať. Šedých pirátov námestia SNP však nechytí žiaden smrteľník. Nezvládne ich žiadna samospráva. Neotrávi žiaden jed. Hotdogy sa zmenili na kebab a pizzu, ale bratislavské holuby sa prispôsobili. Chilli si dávajú na raňajky. Oči im potom horia ako pochodne.
Ach, Bratislava! Dobré časy prichádzajú a odchádzajú. Rovnako ako slová a gestá. Vždy keď sa hrude bratislavčanov v teplých svetroch nafučia ako balóny, námestie SNP rozprúdi akási energia.. Dakedy bola plná snehu, dnes sú to steblá prvej trávy. A bratislavské holuby sa zletia ako na vopred dohodnutý operený sabat. Vykračujú si okolo tribúny ako pávy, horiace oči pália ako jarné slnko. Dnes sa bude hodovať. Mama odhodí zvyšok Horaliek, dcérke vypadne kukuričná chrumka, zaľúbenci odhodia kus turecko-americkej pizze. A to celé si bratislavské holuby vynásobia stokrát!
Už celé hodiny sa po okolitých uličkách hrkúta, že dnešok námestie SNP opäť ožije potravou. Smutný pán s guľatou tvárou a dedko s ohnutým chrbtom, otec rodiny s poloplnou igelitkou Billa už čosi na trávniku rozbaľujú. Podelia sa s operencami. O čo chudobnejší Bratislavčan, o to viac sa potkany neba nakŕmia. Tmavé limuzíny a uzavreté paláce nie sú pre nich dobré. Tam žijú ľudia, ktorí sa z mesta nikdy nenasýtia. A preto sa ani nikdy s Bratislavou nepodelia. Bratislavské holuby to vedia. Preto tancujú okolo bedzomovcov, ktorí okupujú partizánsky pomník. Títo ľudkovia s červenou tvárou sa vždy delia najprv s nimi, až potom kŕmia seba. Holuby im za to zobú spred huby, takmer -takmer! – si pernaté hlávky obtrú o mozoľnaté ruky chlebodarcov. Potom spolu sedia na šedých lavičkách, a s ľahkým úsmevom počúvajú prípravy demonštrácie. Počuli už tú úplne prvú, keď ľuďom aj zverom šla para spred huby. A potom ešte veľa podobných. Z tých istých lavičiek, s tými istými dierami vo vreckách.
Dnes to bude možno iné. Z pódia sa ozve prvý výkrik a to bratislavské holuby vyruší. Vzlietnu do neba ako operená explózia. Starší ľudia naokolo automaticky odvrátia tvár. Naučili sa, že sa tak dá vyhnúť chorobám. Ale kdeže choroby. Naše holuby sú v najlepšej kondícii. Zahmýria mohutnými peruťami a zakrúžia nad plniacim sa námestím. Holuby pamätajú všetko. Dobre vedia, že ochvíľu bratislavčania opäť zabojujú o svoje hniezdo. A preto budú dnes v aj holubích hniezdach hotové hody.
