Sú skutočnými pánmi týchto pláží. Ak sa nad vami títo divokí nomádi zľutujú, možno vám poškrabkať ich po hlave. Ich kožuchy sú mocné a husté, vyblednuté od soli ako staré perzské koberce. Sú drsní ako ostrie noža a nadšene si strážia svoje územie. Krvavé jazvy na ich telách svedčia o tom, že konkurencia na ich časti pláže neprichádza do úvahy. Pripomínajú mi moje vlastné jazvy a časy kedy som bojoval o každý meter.
Charles Bukowski napísal báseň, kde tieto zubaté klbká lásky popísal najlepšie na svete.
a single dog
walking alone on a hot sidewalk of
summer
appears to have the power
of ten thousand gods.
why is this?
Odpoveď nájdete v kožuchoch týchto láskavých bojovníkov ulice. Napriek svojej spomínanej sile, si ich však viete na krátky okamih podmaniť. A v ten jeden krátky moment, s vašimi prstami zaborenými do ich kožuchov, vyceria biele zuby…a stratia kontrolu. Toho svojho som nalákal na prázdnu dlaň. Neprotestuje. Neuráža sa. Prijíma to. Stráca kontrolu nad nohami a padá na bok. Desaťtisíc rokov spoločných pohľadov do plameňa robí svoje. Divoký dingo myká zadnou nohou v eufórii rozkoše. Jeho opatrnejší kamarát stojí opodiaľ a pohŕdavo sleduje svoju alfu v kŕči na piesku.
Nemeckí a anglickí turisti s pestrofarebnými uterákmi a kabelkami Gucci na mňa pozerajú rozpačitým pohľadom. Ja však viem svoje. This is it. Ten pocit, keď osedláte divokého koňa a cválate s ním na hrebeni vlny vpísanej do spoločného DNA.
Ak si myslíte, že gastromarkety alebo prostitútky sú to pravé Thajsko – neverte tomu. Títo psi sú Thajsko. Nenápadní majitelia pláží. Strážcovia spánku pobrežných chatrčí pred všetkým, čo zvyknú nočné búrky vyplaviť z podzemných kanálov. Posvätní bohovia večerných marketov, uctievaní a zbožňovaní ako skutoční plážoví playboji.
Tieto chvíle patria len im, mne a občas detskej ruke, ktorá sa vytrhne z neopatrnej náruče rodičov. Kým sa zjavia rodičia, dievčatko už visí na krku chlpatého bojovníka. Prímerie však platí. Pes a človek si dnes neublížia. Dievčatko si vybralo najväčšieho chlpáča na pláži. Opatrne jej aznačím, aby psovi nestískala uši.
Je chápavá. Na takej tej dospeláckej úrovni sedemročných.
„Ako sa voláš?“ pýtam sa po anglicky.
„Ooolga. Olga Nikolajevna,“ odpovie a ďalej šticuje chudáka alfu pred očami celej svorky.
„Odkiaľ si?“ pýtam sa a snažím sa ucho oslobodiť, kým sa niečo nestane.
„Ukrajina,“ odpovie, no vidím, že znervóznie a očami hľadá mamu.
Lámanou ruštinou poviem: „Poznám Ukrajinu. Mám to tam rád.“
Dievčatko však odvracia pohľad. To, čo pripisujem hanblivosti, je očividne niečo iné.
„Z ktorého mesta? Kyjev?“ snažím sa ju povzbudiť.
Dievčatko len hanblivo zašepká: „Ňet Kyjev. Moskva.“
Už je tu mama. Typická okrúhla tvár, znepokojené oči klátia do strán.
„Hráme sa so psom,“ poviem po anglicky a povzbudzujúco sa usmejem.
„Ste z Ukrajiny?“ spýtam sa pre istotu.
Olgina mama prikývne a zopakuje: „Ukrajina, Ukrajina,“ a už ťahá vyľakanú Olgu preč.
Ostávam s alfou sám.
Premýšľam, aké to je – musieť klamať o tom, kde je váš domov. Dôvod chápem, ale trhá mi to srdce.
Alfa mi vďačne oblizuje ruku a keď využije moju chvíľkovú nepozornosť, vytrhne sa.
Otrasie zo seba všetku tú evolučnú lásku a vyrazí so svorkou ďalej kontrolovať svoj rajón.
On aspoň vie, kde má domov.
Je šťastný. Pretože jeho domov je všade.
