Prax Dr. Schamana / Lara

Písmo: A- | A+

Statný muž v károvanej bunde sa poďakoval a s hlasným vzdychom vykročil z mojej ordinácie presne tým krokom, ako väčšina pacientov po terapii. Plným nádeje, matnej viery že svet bude snáď s menšou váhou kľačať kolenami na hrudi.

. Medzi dverami pozdrav lakťami a povzbudzujúce pohľady. Zatváram dvere, strhávam rúško dolu z tváre a spoza záclonky pozriem na ulice a ľudí. Toľko ťažoby. Toľko nádeje. Na mravčekov dolu som sa v poslednej dobe naučil pozerať ako na tabletky, ktorými liečim vlastné neduhy. Čím viac trápenia stiahnem z ulice, tým je mi lepšie. Hltám úzkozti a vyhorenia ako vitamíny, lačno sa vrhám do duší pacientov a publikujem, publikujem, aby som vlastnej duši dal jedinú liečbu, ktorá na mňa funguje. Otvorenie dverí a zatvorenie. Známe kroky a vôňa, ktorú rozpoznám medzi tisícmi. Srdce mi poskočí. Potom preskočí. Otáčam sa a vidím Laru, ako si sadá do môjho kresla. Poľovnícku bundu zo second handu odkladá na operadlo. Sledujem roztrhané tričko, neforemné nohavice a unavené, láskavé oči, pozorne skenujúce moje vlastné, akoby sa nevedeli rozhodnúť. Bojuj alebo uteč. Teplé vlnky na predlaktiach. Čo by som poradil pacientom? Dýchajte. Bez dychu však sadám si do kresla pacientov a nechcem bojovať, ani utekať. Lara nám obom naliala čaj z materinej dúšky, čo sme nazbierali toto leto na kopcoch za mestom. Sledujem jej ubolené oči a spomínam, ako si ich dnes ráno maľovala. Lara sa často nemaľuje. Iba keď robí reklamu. V reklame je pekná a všetci ju chcú. Doma je však neskutočná. Keď je v roztrhanom, všetko je v poriadku. Odvtedy čo však robila viac a viac reklám, je namaľovaná čoraz častejšie. Napriek tomu ju sledujem s láskou a len rozmazané okraje očných tieňov svedčia o tom, že aj terapeut vie rozplakať ženu. Lara si šúcha dlaňami stehná, tie perfektné nohy, ktorými ma zvykla prikrývať ako zápasník judo. Nie je boj ako boj. Lara mi oznamuje, že vyvesila ceduľu o tom, že dnes už neordinujem. Prikyvujem a napätie ma neopúšťa. Doma si veci povedať v poslednej dobe nevieme, rýchlo sa vznietim a ak by som bol sám sebe pacientom, nafackám si. Lare však vysvetľujem, že terapiu na s blízkym človekom nemôžem robiť. A už vôbec nie v prípadem keď sa tí dvaja zraňujú. "Ďakujem pán doktor, za váš čas.." šepká Lara a ja strniem. Okamžite si spomeniem na Kunderov citát nalepený Larou na mojej bráne, keď sme boli ešte deti. Vtedy sme začali. Vtedy sme pochopili čo sme jeden druhému.

Obrázok blogu

A dnes, toľko rokov neskôr sa milujeme rovnako, ale s novými problémami. Obviňujem Laru za jej úniky do sveta pozlátok, Lara žiarli na moje bývalé vzťahy. Ja žiarlim na neho. Potom občas niečo spolu vyvedieme, kričíme spolu na hviezdy a pečieme si chleby vo vajíčku. Milujeme sa ako dve zamilované užovky. Zapletáme sa do seba a obvíjame sa ako to len ide. Lara niekedy potom nedokáže chodiť. Ja tiež nie. Potom sedíme oproti sebe, zničené telá sa hltajú už len očami a do Lariných očí sa vkráda smútok, pretože vie, že musí opäť odísť do sveta čo žiari. "Len čo som vás uvidela na chodbe, vedela som že musím mať termín práve u vás" šepká Lara a pozerá mi uprene do očí. "Som k dispozícii všetkým, ktorí trpia, aj vám, slečna..." nadhadzujem otázku. "Pani.." šepká Lara a z pravého kútika očí jej vypadne diamant. "Tak pani..Lara", dopĺňam. "Keď som uvidel ja vás, tiež som vedel, že sa raz budeme zhovárať. O koncoch. A začiatkoch" šepkám. Lara sa prudko postaví a podíde k oknu, chrbtom ku mne. Slnko obteká Laru ako potok obteká kameň, vykresľuje jej dobre známu postavu. Mnohí vravia že nedokonalú. Aj vravím, že môj kryptonit. "Môj muž. On...necíti veci. Vidí len veľké veci. Zúfalo sa mi odcudzil. A vtedy prišiel..volajme ho Marek. Všetko explodovalo. Moje celé vnútro. Je vám veľmi podobný..Vidí. Vie. Cíti." Lara príde ku mne, a vystrie ruku, akoby ma šla pohladiť. Včas ju stiahne. "Bráva ma na kongresy kde spolu tancujeme s dôchodcami..." Lara sa smutne usmeje. "Po roku ma však zranil. Vedel do čoho ide. Vedel to!" Lara skríkne a ukryje hlavu do dlaní. Beriem do ruky zápisník a tvárim sa že si niečo zapisujem. V skutočnosti na papieri kreslím kruhy. Desiatky jabĺk. "Je to jednoduché. Keď mu nemôžete dať čo obaja chcete, je potrebné prerušiť kontakt. Bolesť odozneje. Možno to už poznáte..?" pýtam sa dievčiny, ktorá vyplňuje celú miestnosť. Ťažko sa mi dýcha. Na dvere ordinácie niekto klope. Vstávam a cez škáru dverí šepkám Ivete, že náš dnešný termín musím preložiť. Urgentný prípad. Áno, vrátim peniaze. Zamykám a opieram sa chrbtom o dvere. Lara vstáva a pomaly ku mne prikročí. "Ste v poriadku pán doktor?" Lara vydychuje slová a rozopína mi kravatu. "Dýchajte. Nemám zavolať pomoc?" Srdce mi tlčie v hrudi ako pneumatická zbíjačka. "Nikam nevolajte. Ono to prejde. Všetko to prejde. " Rozopínam Lare nohavice a jedným trhnutím roztrhnem gaťky. Z dlane mi vytrsykne krv, ale Lara ju pije a opakuje to svoje "Vyliečte ma. Vyliečte nás pán Doktor. Tak ako ja vaše rany..." Lara vzdychá a saje mi krv z dlane, prudko do nej vchádzam tam na tom umývadle, zhadzujeme babkine hrnčeky, sanytol, všetko to trieska o zem a tam uprostred krvi a črepov sa milujem s tým dobrovoným cudzincoma dávam do nej všetko, čo si nevieme povedať inak, ako Kundrovsky. Dýcham Lare do hrude, prudko ma hladí na zátylku a tam sme. Plynú minúty, dych sa neupokojuje. Opätovne sa hýbem a Lara strieka ako vodopád, druhý raz, tretí a syčí a prská ako ohňový kocúr a všekto dáva zmysel. Spoza dverí ordinácie počujem hlasy. Spoza okien autá. Z Larynej kabelky vyzvvaňa ten prekliaty mobil a Lara po prvý rat dýcha pokojne. Pomaly ju dvihne, stále spojenú ju ukladám do kresla, kým pomaly rozpojím, čo snáď boh spojil. Prikrývam Laru dekou a varím čaj. Srdce mi bije čoraz silnejšie a pomaly volám záchranku. Lara vstáva, hladí mi dlaňou hruď a keď do ordinácie vchádzajú chalani v reflexnom a pichajú mi ukludňovák, Lara je prvýkrát pri mne. Sama im vedie ihlu do mojej žily, zatiaľ čo dlaňou tíši moju hruď tam, kde bežia splašené kone. Spoza mohutných chrbtov saniťákov sa moji pacienti vystrašene prizerajú. Chalani sa Lary pýtajú, či niečo ešte treba. Lara ma drží za ruku a pokojne im odpovedá, že už to zvládneme. "Všetko bude v pohode", hovorí im, želáme saniťákom pekné vianoce a keď odídu, stále tu je. Lara. Drží mi ruku a opakuje tie slová. "Všetko bude v pohode. Nikam neodchádzam, pán doktor."

V ten deň sme s Larou strávili v ordinácii celý deň a celú noc. Kanvica mlela z toľkých čajov z posledných síl, moje srdce si v ten večer vypýtalo ešte pár Lexaurinov, a Larina šuška si viackrát vypýtala moje srdce. Lara odišla až nadránom, do ucha mi šepla "zase sa uvidíme, pán doktor.." Zo spánku šepkám "nech vám to dobre dopadne, pani doktorka...". Skrúteného v kresle ma prebudií až klopanie prvého pacienta.

Rýchlo si obliekam plášť, a ako prvého pacienta ponúkam čajom, roztrepané šálky potvrdzujú, že to nebol iba krásny sen.