Prax Dr. Schamana / Teplo, ktoré nemám rada

Písmo: A- | A+

Japonský čaj rozvoňal moju homeoffice obývačku a na okraji monitora vyčaroval močiar pary. Ešte päť minút. Kým sa lúhuje, otváram okno a do mrazivej ulice vyfukujem prúd pary, čo nie je z cigarety.Mravčeky. Len poďte.

S čímkoľvek, len pokiaľ mojich vlastných démonov svojimi boliestkami udržíte na uzde. Come on. Cingiling. Zvuk, čo akýsi nadaný klavírista navždy vpečatil do digitálneho sveta. Cingiling. Videohovor a uštvaná ženská tvár. V pozadí nervózny mužský hlas." Pán doktor, ešte 5 minút", vytisne zo seba Patrícia a preruší obraz. Zvuk pokračuje. Asi omylom. Počuť krátky rozhovor o tom, kto sa má čomu v domácnosti venovať, miesto toho, čomu sa práve ona venuje. Buchnutie dverí. Posmrknutie. Nadýchnutie. Obraz naskočí, Patrícia s úsmevom zbitej filmovej šľapky so seba vytisne sorrypándoktor. V byte je len ona, malý, ročný usmrkaný Johan a Paľo na rodičovskej návšteve. Paľo chodí za Johanom raz do mesiaca, keď ho práve žiarlivá frajerka pustí. Frajerka Paľa ulovila, keď sa malý Johan menil zo štátom neuznaného protoplodu na čosi čo sa považuje za republikou posvätený zázrak. Človek. Homo dačo.
 Paľo v návale sebapresvedčenia, že má právo na šťastie, zanechal vtedy Patrícii v kuchyni v obálke dva litre a čosi typograficky identifikovateľné, ako "sorry". Patrícia, tá bledá uštvaná tvár s vekom klesajúcimi kútikmi úst, však Johana predsa priviedla na tento všivavý svet. V spotenom jednorazovom rúšku ho po 7 hodinovom pekle vytisla do rúk tretiaka lekárskej fakulty, keď primár ochorel na pliagu. A tu je. Patrícia, v mojom Zoome, uplakaná, hrdá a predsa hľadajúca pomoc u toho, kto je sám len dobre utajovanou čiernou dierou. Paľo sa však rozťahuje po byte a vždy na návšteve dáva jasne Patrícii najavo, ako sa má vychovávať malý Johan. Inokedy silná Patrícia sa mení na laň zahnanú do húštiny svojej izby, kým Johan nadšene a nevedomky výska v rukách cudzinca Paľa. Teritoriálne vojny. Patrícia by bojovala, ale nádherný Johan, nadšene striekajúci moč, radosťou že vidí otca, spotreboval počas dlhých nocí všetky jej sily. Vybojovala si však tento termín. Zamakala. Zarobila si online predajom. Pripojila sa. A tu sedí Dr. Schaman. Všemocný. Bez poškvrny. Silný. Počúvam Patinu story a čaj sa mi v dlani chveje ako japonský seizmograf. Snažím sa to druhou rukou zastaviť, ale na obraovku iMacu dopadajú teínové špliechance. Doriti. Na obrazovke vidím zrazu tie oči... až si moje vlastné musím pretrieť. Nie, starec, Lara už nie je. Buď profík. Pracuj. Ži a pomáhaj žiť. Patrícia ťa potrebuje. Nadychujem sa a zostrujem zmysly. Stále som to ja. Ona nebola jediné, čím som. Som aj toto. Patina záchrana.
 Takže Paľo sa rozťahuje. Svoju medieválnu samčiu dominanciu ploditeľa si dokazuje na Patrícii, ktorá ostala na istej úrovni od neho závislá. Využíva to a feromónmi oštiava každý roh karanténneho bytu. Paľo prišiel len s antigénom. PCR mu z to finančne nestál, štatistiku za tým nerieši, Paľo nie je práve science typ. Vo voľnom čase komentuje na internete premiéra a je presvedčený, že ihlou môžu prejsť akési čipy. V profile na facebooku má slovenskú vlajku a ešte akúsi zelenú. Pliaga je výmysel, a Johan je jeho syn. A jeho byt. Tu má jeho slovo predsa stále silu. Nie ako u tej mrchy, dominantnej frajerky. Možno preto Paľo občas pri pohľade do Johanových očí plače. Potom kričí na Patríciu a pýta sa na veci, do ktorých mu nič nie je. "Snáď nemáš frajera?", chce stále vedieť. Patrícia sa stiahne do izby a vytáča ma. Na počítači. Ukotvujem ju. Nechcem ju huckať, cítim že s jej energiou treba šetriť. Pýtam sa na Johana a na jeho vnímanie sveta. A nešikovne aj na jej laktačné problémy. Čokoľvek, len aby Patrícia vytesnila ten zvuk kritického mužského hlasu z vedľajsej izby. A Patrícia musí končiť. Ozve sa.
 Vyfukujem z pľúc oblak čajovej pary do ulice a líham si ku knižke. Myslím na Patríciu. Má doma vystavený ešte od vianoc miniatúrny Betlehem. A zlý Pilát z diaľky si brúsi zuby na jej malého Ježiška. Patrícia. Čistota zrodenia. Chcem jej pohladiť vlasy. Chcem aby žila. Aspoň niekto. Snímam je z hlavy. Som tak sám. Blížim sa k jej perám. Cingiling.
Spotený a prebratý si sadám na gauči a aktivujem Zoom. Patrícia šepká. "Leží vedla mňa pán doktor. Je tak odporne blízko. Nedotkol sa ma, ale to teplo...už ste zažili teplo, z ktorého vám je na vracanie? "

Obrázok blogu

Premýšľam. Zažil som nepríjemné teplo, ktoré som si často predstavoval. Ako sa blíži k Lare. Nebolo moje. Nemal som ho rád. Kto je táto Magdaléna a prečo mi vošla do snov, inokedy prísne profesionálne oddelených? "Cítite vzrušenie? A odpor súčasne?" pýtam sa Patrície a vidím ako sa to v nej bije. Tu je, tu leží. Otec jej dieťaťa, pravdepodobne klinický kretén a tu je ona, čo všetko zvládla sama na jednotku. Dala život Johanovi a teraz musí trpieť tisícky kilojoulov tepla akéhosi kreténa, pretože Johanova genetická závitnica sa v ňom náhodou spoznáva.
 Šepkám. "Viete, mal som jednu Laru. Tiež teplo, ale toto som mal rád. Nemohol som bez neho byť. Až dovtedy kým som nezistil, že ho delí medzi mňa a iných... My dvaja však dnes večer spolu uzavrieme zmluvu. Žiadne techniky, žiadne lieky, žiadne bullshity Patrícia.....Ty zvládneš toho kreténa a ja ťa zachránim. Položím slamu a myrhu k tvojim nohám. A ty...vykúpiš naše hriechy. Vykúpiš aj hriechy mňa a Lary. Urobíš to proste tak, vybavíš to hore, aby bolo vsetko už v poriadku, dobre...? "
Jak sprostý toto všetko šepkám z polospánku do počítača a v odpovevom pyzame usmieva. Naberá silivtedy kým ho nezačala deliť medzi mn ihlou môžu prejsť akési čipy. V profile na facebooku má slovď vidím Patríciu, ako sa spod šminiek a rozmazaného makeupu v tom sporom vláčikavom pyzame usmieva. Naberá silu. "Pán doktor, ved vy hovoríte zo spania. Vy už spíte..." Patrícia sa usmieva a znežnie. Snažím sa prebudiť, ale Patrícia ma drží v tom sne za členok. "Tak povedzte, pán doktor, ako na teplo, ktoré nemáte rád?" Jemne uvoľňujem kotník z jej železného zovretia, pomaly si ho šúcham a zamyslene pozorujem zrazu silnú Patríciu. Jej pyžamo je brnenie, žiarivé ako slnko, nežne ku mne vystiera ruku a dvíha ma hore. "Na to teplo musíte vyzrieť, Patrícia. Ako každý z nás." Vravím to a plačem. Predstavujem si ako si na cudzie teplo budem nevyhnutne opäť zvykať a premazávať svoj hard disk novým genetickými informácimi. Ako budem v tie prvé večery s neznámou odpovedať na ustarostené otázky, či som v pohode. A potom, snád čoskoro, pomaly vyzriem. Ako banán v samoobsluhe. Vyzriem, narovnám sa a prestanem tomu teplu vravieť, aby odišlo. Neisto, a predsa nevyhnutne to teplo prijmem. A obrátim ho. Celý sa obrátim. Nájdem nové teplo, ktoré mi nebude smrdieť, páliť ma, ani svrbieť. "Toto je jediný recept, Patrícia..musíme sa obrátiť.." vravím jej, vravím sebe, vravím Lare a Paľovi a Johanovi a všetkým, ktorí sú na tom teple závislí. ­­A Patrícia plače, a prikladá na monitor dlaň a ja plačem tiež. Prikladám moju ruku na monitor tiež. Posielam Patríciu do postele, nech si to vyžerie a nech počká co v nej vyklíči, aby to ráno povedala, zašepkala alebo zakričala, a aby to skurvené horúce nenávidené teplo vypudila z bytu, zo seba, zo svojej budúcnosti.

Neviem čo uplynulo. Čas? Hodiny? Budím sa za svetla na gauči, spotený, prebudený vlastným chrápaním a objímam počítač. Patrícia píše, že urobila čo bolo treba.

Zmätene sedím na gauči, nebol to len sen. Patrícia sa pohne ďalej. Johan má nové šance. A ja? Okrem toho že som porušil pravidlá terapie?

Ja sa postavím svojej Nemesis. Odznova.
A tentoraz... si dám na to nenávidené, milované teplo kurva pozor.

Pokračovanie nabudúce  

Skryť Zatvoriť reklamu