Môžeme ignorovať mnohé okolo nás, ale ruky, tie stromy vo vetre nášho chcenia, sú stále tu. Kolú nám oči, raz poslúchajú, inokedy nie. Neustále nás dostávajú do problémov, vnikajú do scén aj ľudí. Zachraňujú nás, keď nám ubližujú, a sú nástrojom nášho ubližovania. Ruka ako taká neexistuje. Zvykneme tak len nazývať súbor konárikov, ktoré sú na seba pevne naviazané, a každý má svoje vlastné meno. Niektoré konáre sú pevné a dá sa o ne oprieť, keď sa nám rúca svet. Iné sú tenké a klzké, púšťajú nás vtedy, keď sú tým jediným, čo nás drží nad priepasťami. Ruky majú prsty. A dlane. Dlane sú teplé a zvykli sme si nahovárať, že v nich vieme čítať. Prsty sú kostnaté a tvrdé, navliekame na ne prstene, aby sme sa cítili hodnotnejší a menej osamelí. Aby sme odstrašili lásku, ktorá sa obšmieta naokolo, ktorá je lepšia ako tá naša. Aby sme svojim životom dali pevný základ. Ale tie brušká! Brušká sú jemné. Utierame nimi slzy, zastavujeme ľudí a cítime nimi drsné steny v cudzích mestách. Brušká sú opakom hánok. Hánky sú spojené s tmou a smútkom. Hánky bolia a sú zodpovedné za strach z rúk. Keď vidno hánky, vtedy zatíname päste a z úst sa nám robia čiary. Vtedy sú brušká smutné, že ich nevidieť. A naopak – keď brušká cítia nehou, hánky spia v tichom objatí kože. Brušká sú aj láskou tela. Len oni vedia pohladiť ženu zvnútra, pomaly a jemne hladiť to, čo je očiam ukryté. Vtedy sú aj ruky pokojné a ramená takmer nevidieť. Keď sú prsty v telách milencov, dlane sú vo vlasoch. Vtedy prúdi energia zhora nadol, ruky vedú vysoké napätie elektriny života. Ruky sú odkazom a vyznaním srdca. Prvou a poslednou spomienkou na mamu. Ruky starého otca sú mocné a pevné. Jeho dlane sú suché a drsné, pretože veľa pracoval. Naše dlane sú jemnejšie, zato naše duše sú drsnejšie. Menej sa dotýkame bruškami, hladíme nimi obrazovky. Nabíjame nimi zariadenia, ktoré nás mali zblížiť, ale inak sú naše ruky položené v lone. Nevedú elektrinu, často sú v kŕči, ani spánok nám tie skrehnuté prsty nerozpletie. Ale predsa chcú. Snažia sa naplniť svoju podstatu. Sú stvorené spoznávať cudzie telá a tváre, kopírovať tvary tela, menej málo a viac veľa. Naše ruky ticho spievajú pod stolami, vo vreckách, pod skrehnutými pazuchami. Ako kosatky mora civilizácie, odvtedy, čo nás zhodili zo stromov, spievajú svoju nenápadnú pieseň. Začujete ju, len keď sa budete poriadne pozerať. Pretože to, čo oči zamlčia, ruky prezradia. To, čo ústa nepovedia, dlane naznačia. Počúvajte svoje ruky a rozviažte svoje dlane. Tam niekde je ďalší pár, ktorý sa s nimi spojí. Bez ohľadu na vek, názor, výšku, pohlavie, rasu alebo presvedčenie. Ruky vždy urobia to, k čomu sú predurčené.
