Ponáhľame sa na nočný autobus. V strede prázdneho podchodu na nás však skočia. Začne to kopaním do chrbta a následnými kopancami na zemi. Ležím, stočený do klbka, aby som chránil orgány. Chlapcov je šesť a majú na sebe bombery. Skinheadi.
V roku 1995 sme to mali na bežnom poriadku. Napriek tomu vás absurdná bezdôvodnosť celej situácie poznačí na dlhé roky. Vaša myseľ sa vám snaží celú udalosť oddôvodniť, nájsť v tom zmysel, aby mohlo prísť k spracovaniu. To však neprichádza. Piatkové výlety do barov a rockových diskoték v Bratislave boli plné napätia. Nikdy ste nevedeli, či skíny nenabehnú práve tam a práve vtedy. Domov ste sa ponáhľali. V autobuse to bolo ešte horšie.
Keď sa na to pozerám spätne, stále tomu nerozumiem. Viem však, že som niekoľkých poznal. Dvoch som mal v škole. V piatok sa chystali na záťah. V triede sa však s nimi dalo celkom baviť. Jedného som mal aj celkom rád. Bystrí chalani, ale doma to nemali dobré. V škole si však rozumeli. Mali spoju tajomstvo. Tajný spolok. Niečo ako rodinu. Nerozumel som tomu, prečo v piatok idú nikomu ubližovať. Zámienky boli obvyklé: feťáci a podobne. Samozrejme, útočili na každého, kto sa obliekal čo i len trochu alternatívne. Ale neskôr... na každého.
Keď sa dnes pozerám na správy o tom, ako tieto tvory opäť po dlhoročnej hibernácii vyliezli z generačných dier, v rovnakom mindsete, chápem tomu viac. Vtedy to boli problémy s rodičmi a facky doma. Nakumulovaná zlosť. Slabý zmysel života. Dnes je to asi rovnaké. Sociálne siete, politika a svet rútiaci sa do pravicovej sféry legitimizujú násilie. Vypúšťanie zlosti na Facebooku nestačí. Opäť bijú ľudí. Akurát sa rozdelili na dva druhy. Ten prvý sa obliekol do saka a robí politiku. Alebo tají svoju nenávisť, frustráciu zo života. Nespoznáte ich, a možno sa ani nikdy neprejavia.
Druhá skupina sa oblieka do iných rovnošiat. Človek by povedal, že až gýčových. Pohybujú sa v skupinách, pretože osamote horšie čelia mizérii tohto sveta. Viete, čo je však desivé? Sú to ľudia ako vy, alebo ja. Pracujeme s nimi, chodíme s nimi na obedy, vozíme sa s nimi z práce v autobuse. Večer však obliekajú uniformy. Tí istí v každom storočí, v každej dekáde, robia to isté. Svoj strach transformujú do adrenalínu, do falošného pocitu spolupatričnosti k niečomu, k niekomu, aj keby to bol len krátky pocit z násilia.
Sú to vaši predavači, opravujú vám autá a dávate im sprepitné, so zaťatými zubami vás obsluhujú v reštauráciách a tlak v nich rastie. Nerozumejú svetu v ktorom žijú. Mali to zlé doma, a asi to majú doma zlé aj teraz. Zarábajú málo, spoločnosť ich k ničomu neposmeľuje, chýba uspokojivá ilúzia budúcnosti. A čo my? Akí sme slepí. Náš systém ich nevidí. Nemá ich ako zachytiť. Pomôcť im vrátiť sa zo šikmej cesty. Pred ich utrpením privierame oči, spoliehame sa, že ich bolesť sa vytratí do neba ako iskry z táboráku. A pritom by stačilo tak málo. Byť k nim trochu úctiví. Podporiť ich. Porozprávať sa trochu. Pochváliť ich. Objať. Dať im pocit, že sú dôležití a potrební.
Pretože z tejto absencie sa rodia všetky monštrá. A každé z nich je iba zranené dieťa. Človek, ktorému bolo ublížené a bola mu odopretá láska. Miera monštier v našej spoločnosti je vždy priamo úmerná tomu, nakoľko sme monštrami sami. Nijak inak to v histórii ľudstva nebolo, a ani nebude.
