Obaja sa momentálne nachádzajú v šťastnej etape svojho futbalového života, aj keď možno práve skončená sezóna mohla najmä pre "Škrťa" vzhľadom na priebeh dopadnúť aj lepšie. Veď ktorý mladý futbalista by nechcel ísť v ich šlapajách a pôsobiť raz práve v takýchto kluboch? Cesta na tento pomyselný futbalový piedestál je ale veľmi neistá, tŕnistá, dlhá. Jedna sa začala v Ráztočne, neskôr v Prievidzi a cez Trenčín a Petrohrad doputovala až na slávny Anfield Road. Tá druhá začala v Podlaviciach, neskôr v Banskej Bystrici, pokračovala v Slovane Bratislava a cez Bresciu pristála až na štadióne San Paolo. Oni dvaja to dokázali a ja dávam klobúk dole pred ich doterajšou kariérou.
V čase, keď Marek Hamšík prestupoval do Slovana, bol klub na tom špatne, tak celý prestup museli zaplatiť Marekovi rodičia. Jednalo sa v tom čase o 125-tisíc korún, z ktorých časť si museli požičať. Keby v tom čase Marek neprestúpil do Slovana, dnes by sme o ňom ani len netušili. Ocitol sa v 14-tich rokoch sám vo veľkej Bratislave. Ruch veľkomesta a všetky neresti s tým súvisiace ho našťastie nedostali, zaťal sa a drel. Tu niekde v týchto časoch nastal zlom a prvý posun v Marekovej kariére. Zlom v kariére Martina Škrtela nastal pri prestupe do Zenitu Petrohrad. Trenčania si ho poistili na takú sumu, z ktorej ho bolo v jeho veku veľmi ťažko vykúpiť. Prišla však ponuka z Gazpromu, ktorej sa jednoducho nedalo odolať. Toto boli len zlomové útržky oboch. To čo všetko museli prežiť, kým sa dostali tam kde sú dnes, vedia najlepšie len oni sami a ich rodiny. Ten kto si nikdy nevyskúšal aktívny šport čo i len okrajovo, tak o týchto veciach nemôže mať ani len potuchy. Sú to neskutočné hodiny tréningu, odriekania, driny, litre potu. Zatiaľ čo ostatní ich rovesníci sa naháňali po diskotékach a užívali si mladosť, oni dreli. To kam to až dotiahli je o to ťažšie, že slovenský futbal sa radí v Európe k priemerným a prestupy do popredných mužstiev sú o to ťažšie.
Mňa osobne zo všetkého najviac mrzí fakt, že si týchto našich junákov na Slovensku jednoducho nevážime. Pozeráme sa na ich tetovania, na ich štýl obliekania, závidíme koľko zarábajú atď. Tí, čo ich kritizujú za takéto niečo, zrejme opakovane nafotili titulky do módnych časopisov, tí čo sa skrývajú za internetovú anonymitu, o nich je škoda aj niečo písať. Chcel by som vidieť, aké úspechy dosiahli tí, čo ich hania. Či sa vôbec dokázali aspoň čiastočne presadiť v tom, čo robia. Samozrejme nemusia byť každému títo dvaja sympatickí, len všetko sa dá vyjadriť aj s patričným rešpektom a úctou k tomu, kam to až dotiahli. Pokora a čas od času sa aj pozrieť do zrkadla by niektorým ľuďom určite prospelo.
Napriek všetkému verím, že Martin aj Marek majú na Slovensku stále dosť priaznivcov, obdivovateľov. Nech len pokračujú aj naďalej po ceste, ktorou sa vydali a nech robia ešte dlho dlho aspoň takúto reklamu nášmu beztak dosť ubolenému futbalu.
