reklama

Holdenove domino

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Jeden... Dva... Tri... Jeden... Pravidelný... Tri... Jeden... Dva... Rytmus... Jeden... Dva... Tri... Pravidelný rytmus. Kvapky zo starého kohútika rátali sekundy ako uplakané hodiny. Utierajúc si mokré telo myšlienky skákali pomedzi kvapky k predošlým dňom. Všetko dokážem zmyť, iba tá hlúpa horkosť zostáva. Čo narobím? Pýtam sa v mysli... Byt je prázdny. Zbytočne vyvolávať rozruchy. Grandiózna možnosť sa prechádzať medzi miestnosťami v úplnej šerednosti vyblednutého tela. Aspoň skôr uschnem. Teda... Aspoň skôr uschne telo. Dobrý nápad sa zmenil na čin a mokré chodidlá zbierali prach kobercov. Ponožky ho ukryjú. Ignorujúc malé zrkadlo zavesené na skrini som nahádzal na seba slušné oblečenie. Prišla šialená chuť vyzerať o čosi lepšie. Načo? Pre koho? V deravej hlave sa rozozvučal smiech. Tak hlasný, až donútil siahnuť po telefóne, pripojiť slúchadlá a pustiť obľúbený album. Nepríjemné treba vyhnať príjemným. Už len upraviť vlasy, žiletkou odstrániť niekoľko zbytočných chlpov z tváre a môže byť... Nemôže, ale biť sa za to, že človek chce byť, mi prišlo časom absurdné. O necelých dvadsať minút som stál v úplne kráse objímaný najbelšími stenami na svete.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„Hotovo...“ prehodil som pomedzi stuhnuté pery.

Dnes sa doposiaľ nepohli. Odmietam sa hádať s tichom, vždy vyhrá. Tak to chodí... Aj keď všetko napokon stojí a nikomu sa nechce ani pohnúť. Blázni plní šialených plánov plniacich šťastie, ktorí sa nedokážu ani postaviť z postele. Telefón sa ocitol v nohaviciach, nech vrieska hudbu z úkrytu. Tak mu treba. Aj mne, lebo si zaslúžim byť ukrytý do vrecka i ja. Ale... čo teraz? Aký je plán? Mesto je väčšie ako sám život a predsa len si v ňom dnes neviem nájsť ani jediné miesto? Myšlienky preskákali po všetkých obľúbených podnikoch, kaviarňach, známych i neznámych, až napokon ma nechali osamote. Kam idete? Hej! Potrebujem aspoň smer! Na sever? Hore? Či len tak cúvať? I vy na mňa kašlete? Zrada vo vlastných kruhoch. Vojenský súd by nariadil okamžitú popravu. Zatiaľ stačí len úprava vlasov. Šál cez pol tváre, čierna bunda padne do klasickej rovnošaty ako uliata a zakryť bledé dlane rukavicami rovnakej chuti. Zimné kožené topánky ukryli ponožky plné špiny od kobercov. Neskôr sa poďakujem. Mrzuté dvere ma vykopli na ulicu. Zimná sivosť a vlhkosť chodníkov dokreslila náladu po včerajšku. Kašli na ňu! Kričal zdravý rozum. Ešte som ťa nezabil? Smial sa ten nezdravý. Kým sa hádali, vykročil som smerom doprava. Nevnímajúc okolie som vytiahol z vrecka telefón a očami hľadal niekoľko záchytných bodov v hlúposti, ktorú som jej predhodil. Dobrý pocit z holenia zabraňoval skočiť pod najbližší vlak. Treba si ľahnúť aspoň dvadsať minút pešo za stanicou, nech nestihne zabrzdiť... Nad čím premýšľam? Ach! Veru... Ona. Kde je? Tu! Palec ťukol na meno a otvorilo sa more textu. Na toto by jeden potreboval minimálne tri kávy. Kráčajúc som nespúšťal zrak z malého prístroja. Neurazila sa? Po tom všetkom? Je šialená? Možno ako ja... mám ju ľutovať? Snáď neleží na tých koľajniciach. Rozbehnem sa tam a zachránim ju? Ako z filmu. Telefón dohodí vhodnú hudbu a môžeme žiť šťastne až do vytriezvenia. Myseľ sa smiala, ja nie. Chcelo mi záležať na niečom... Asi starnem. Oči sa zasekli na vete o fajčení. Opisovala, ako každý umelec fajčí. I ja? Absurdné! Nefajčím... Nestával som pred školou ťahajúc posledné výdychy mŕtveho tabaku ako posledný tragéd na výslní. Časy sa menia a výslnie nebude. Kúpim si cigarety? Čo s nimi? Hodím do rieky? Smetiaku? Dám hladnému bezdomovcovi, ktorý sa poteší viac ako teplej strave? Nezáleží na tom, cieľ sa našiel sám. Netušiac, kde je najbližší novinový stánok som pokračoval v ceste doprava. Vľavo nikdy nečaká nič dobré. Vrieskajúci telefón odhaľoval ďalšie a ďalšie riadky z eseje určenej iba pre moje oči. Ach, tá falošná dôležitosť! Možno to je skupinová správa a teraz takto chodí po meste minimálne ďalších dvadsať idiotov hľadajúcich novinový stánok. Nálada opadla na chodník, nechal som ju ležať. Neopováž sa postaviť! Horšie to už snáď nebude. O niekoľko desiatok krokov som padol na koniec textu. Vtedy rozum upozornil, že sa neustále hlúpo usmievam. Kde máš klasickú kamennú tvár? Ach, je tam! Zachovaj pózu, i keď svetu na tom vôbec nezáleží. Na čom záleží? Och, áno. Kráčať ďalej. Nepríjemný chlad sa ukrýval na bledej tvári. Za šál sa nedostal ani kúsok, miesto ukryté pred svetom. Nemám rád, ak mi ľudia hľadia na pery. Stačí do očí, tam sú hranice. V diaľke som uvidel hrdo stojacu búdku klasického výzoru. To je ono! Teda... prvýkrát v živote nadšený z toľkej sivosti ponúkanej mestom? Pre niekoho odpad, pre iného poklad. Ako dieťa ma fascinovali novinové stánky. Videl niekto niekedy do nich prichádzať alebo z nich vychádzať tetu, ktorá poctivo celý deň povzbudzovala ľudské závislosti? Napadlo mi, že sú to malé zámky a v nich uväznené nezachránené princezné. Princ sa cestou stratil, umrel a možno iba našiel šťastie inde. Kým utekal čas, rozhodli sa pre niečo zmysluplné. Nie, ja nie som žiadny princ, nikoho nedokážem zachrániť. Snáď seba, ak sa podarí. Naivita sa odmietala odlepiť od podrážok. Môžem pokladať nákup cigariet ako prvý krok? Možno posledný, ale to sa dozviem až keď bude neskoro. Ignorujúc šialené okolie plné ľudí som sa postavil do radu. Niekoľko starších pánov si prosilo niečo, o čom sa mi ani nesnívalo. Niekoľko druhov? Toľko značiek? Toľká veda z takej malichernosti? I keď pravda, ľudia robia vedu iba z malicherností. Tri chrbáty odišli preč, teraz prišla moja volenka. Pozdravil som ako slušný chlapec nevychovaný správne, ale včas si uvedomujúc potrebu vhodného správania. Prin... predavačka odzdravila a hneď žiadalo sa jej vedieť, čo chcem. Kde sa stratil bontón? Hneď takto zhurta? Preklínam tento zám... stánok! Ale... príliš neskúsený na viditeľnú zlosť a príliš namočený v hlúpom nápade na jednoduchý útek. Bojuj, chlapče! Vypýtal som si cigarety. Aké? Ďalšia zákerná otázka? Ja neviem! Nech mi dá tie, ktoré ľudia kupujú ako na bežiacom páse. Nech netrčím z neho a veziem sa s ostatnými. V tomto prípade nechcem byť výnimočný. Pocítil som vo vrecku ďalšiu správu. Och! Toľko stresu v jednom momente... na radikálnu a grandióznu samovraždu mladého muža, ktorého oplače celý svet. Werther padne do hanby... Položila na pult škatuľku... Ešte zapaľovač! Tak položila i ten. Chcela mince, žiadne poklady. Nejaké sa našli vo vreckách. Vymenili sme si malé predmety a ja ušiel z miesta činu. Nebudem ako vrah, nechcem sa vrátiť. Snáď. V dlani sa ocitol škriekajúci spoločník. Pod názvom skladby sa škeril náhľad prijatej správy. Naplnilo ma zvláštne očakávanie, ktoré otvorilo správu bez váhania. Znova som sa usmieval. Prestaň! Stačilo... Možno i táto je skupinová. Pozri sa do zrkadla... žiadne tu nie je! I mláka bude dobrá. Tam je jedna... Choď k nej a pozri sa. Stál som na chodníku a hľadel na odraz špinavej hladiny vody padnutej z nebies. Medzi perami sa ocitla cigareta a zapaľovač prebudil tabak. Nespúšťajúc zrak z odrazu som ukryl dlane do vreciek. Z úst sa rútil vyblednutý dym. Možno i on sa bál ako ja. Chcel som jej odpísať. Šialené nutkanie hádzalo v mysli možné odpovede. Každá končila rovnako. Sladko, naivne, hlúpo, detinsky, ... inak ako by mali. Čo už s nimi? Najlepšie neodpísať. To si nesmiem dovoliť. Prvá cigareta vydala celú dušu a zhasla. Tak skoro? Ani neviem, či som ju držal správne, či som nefajčil príliš rýchlo, príliš pomaly, príliš ... Prečo toľko premýšľam nad každou banalitou? Ani som si cigaretu nevychutnal... Nechutí dobre, vážne je to všetko iba o dyme. Neďaleko sa týčila lavička, tak som si ju ukradol pre seba. Nervózne prsty skákali po obrazovke a hádzali do nej písmená. Bál som sa odhadnúť, koľko času mi vzali. Záleží na tom? Nie... nezáleží. Odoslané! Tak... spokojnosť sprevádzala nervozita. Videné! Dole čas... aby sa navždy vedelo. Snáď sa donúti k odpovedi dnes. Snáď zajtra... možno nikdy. Ach, toľko smútku v duši mladého človeka! Arogancia obsadila osobnosť a bez milosti odkopla zvyšné charakteristiky. Chcel som čítať! Chcel by som počuť... chcel by som vidieť a chcel stretnúť. Toľko chcem nemá ani naivný človek v posilovni druhého januára. Prvého ešte triezvie. O týždeň vytriezvie i pri na žinienke a vráti sa k rutine. Tá je bezpečná. Vytiahol som druhú cigaretu a upálil ju zamŕtva. Chutila inak... dospelejšie. Neškrtila, nepálila na perách a hmlu odovzdávala v menších dávkach. Možno som iba našiel spôsob, akým sa pomaly zabiť. To sa nikdy nedozviem, iba keď bude neskoro a to už bude jedno. Kráčajúc späť domov som upálil ešte jednu. Nikdy nehádzať párny počet na hrob! Iba ľudia smú kráčať v pároch. Tí majú istotu, že tam skončia. Ruže nie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ako som zastal pred dverami, telefón zavibroval. Ukrytý kľúč obesil zvyšné a oči sa predrali k obrazovke. Prišla správa... Veľa, veľa textu. Niečo, čo si vyžiada štvrtú čarodejnicu na hranici. Teória nepárnosti umrela. Ako medzi cigaretami, tak i v mojom telefóne. Usmieval som sa... zas. Už to bolo jedno. Nezáležalo na tom. Myslím, že predsa len si pôjdem kúpiť ešte jednu škatuľku. Snáď zajtra, možno inokedy, aj tak je to jedno. Opustené princezné zostávajú vo vežiach naveky a ich smutné príbehy počúvajú zaspávajúce deti. Istým spôsobom závidím princeznám, i deťom. Na treťom poschodí uvítalo ticho. Hlasnejšie ako metalový koncert a viditeľnejšie ako mliečna farba hmly. Domov... tak volám miesto, od ktorého som vyfasoval kľúče, keď nebo padalo do vlasov. Tentoraz som sa ani nevyzliekol a so šálom pred ústami vybehol na balkón. Vonku takmer nikoho, ulica hrala do taktu. I telefón. Hodil niečo pomalé, čo by zalepilo každý chrup. Ako by som chcel... Nenávidím to slovo viac ako iné. Chcieť... Nechcený brat naivity. Sledujúc niekoľko kráčajúcich párov sa zažiadalo hodiť do úst ďalšiu. Nie som závislý, ale aspoň ujde čas. Skáče z balkóna a potom uteká na všetky strany. I doľava. Tam by som nešiel, tam nikdy nič dobrého nečaká. Tak som stál, kazil chladný vzduch tichými výdychmi horúcich pľúc a počúval, čo bolo nadelené. Ďalšia vibrácia sprevádzaná šialenou zvedavosťou. Ako dieťa, ktoré dostane encyklopédiu ukrývajúcu všetky známe tajomstvá. Chcela... Nie! Vedela. I ja chcem vedieť. Smiem? Nech vystrie dlaň a budem vedieť všetko. Príliš sladké slová hádzané ústami horkej chuti. Znova ten hlúpy smiech v hlave. Rozbiť ju a nechať všetko vytiecť pod balkón. Nech si páry berú, po čom túžia! Zvyšok odfúkne vietor do kaluží. Možno sa niekto fajčiac zapozerá na špinavú hladinu a nájde ten správny odraz. Možno nenájde... To sa nikdy nedozviem a ani nechcem.

Andrej Špeťko

Andrej Špeťko

Bloger 
  • Počet článkov:  47
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Čítam, píšem, niekedy som ticho. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu