Ludwig Wittgenstein sa narodil v roku 1889 v najbohatšej rakúskej rodine židovského pôvodu. Ich dom priťahoval kultúrnu a intelektuálnu smotánku ich doby a navštevoval ich aj slávny skladateľ Brahms. Na svoj intelektuálny rozvoj mal malý Ludwig ideálne zázemie. Zaujímavou zhodou náhod dokonca navštevoval rovnakú základnú školu ako Adolf Hitler. Zatiaľ čo sa Hitler zapísal do dejín ako fanatický a krvilačný diktátor, Wittgenstein svet zmenil svojou filozofiou.
S filozofiou ale Wittgenstein svoje štúdia nezačal. Z počiatku študoval za inžiniera a v Anglicku robil výskumy v aeronautike, čo ho priviedlo k matematike. Navštívil profesora filozofie a matematiky Fregeho, ktorý mu odporučil študovať pod hviezdou analytickej filozofie, Betrandom Russellom. Wittgenstein bol Russellom a jeho prácou o matematike fascinovaný. Russell si spomína, ako k nemu mladý Wittgenstein prvý krát došiel ako študent Cambridgu. Celé mesiace ho doslova sledoval a raz sa ho spýtal, či si myslí, že vo filozofii nemá šancu. Russell mu odporučil, nech o niečom napíše. Wittgenstein tak spravil a Russell pochopil, že mladý študent nie je beznádejný, ale mimoriadne nadaný.
V roku 1913 mu zomrel otec. Dedičstva sa okrem malej čiastky Ludwig vzdal a dal ho svojej sestre. O rok neskôr sa ako dobrovoľník prihlásil do rakúskej armády a počas 1. svetovej mu bolo udelených niekoľko medailí za hrdinstvo.
Jeho prvé (a zároveň najlepšie) dielo napísal pod vedením Russella. Nazval ho Tractatus-Logicus a zaoberal sa v ňom logikou jazyka. Kniha pozostáva zo 7 hlavných tvrdení, ktoré sú potom rozpracovávané. Wittgenstein síce tvrdil, že jeho kniha sa zaoberá etikou, no jej hlavný prínos bol v originálnom pohľade na samotný základ nášho rozumového sveta, vďaka ktorému môžme formulovať a vyjadrovať obsah našej mysle a opisovať vonkajší svet - jazyk.
Hlavnou témou knihy je problém filozofie, ako sa postaviť k fenoménu sveta, myšlienky a jazyka. Wittgenstein tvrdí, že svet je reprezentovaný myšlienkou, ktorá je tvrdením, ktoré má zmysel. Svet, myšlienka a tvrdenie totiž zdieľajú rovnakú logickú formu. Myšlienka a tvrdenie teda môžu byť obrazmi faktov.
V Tractate prišiel aj so svojou Obrázkovou teóriou jazyka. Prišiel na ňu veľmi poeticky, bol to jeden z povestných momentov heuréky. V novinách čítal, že vo Francúzsku sa počas súdneho procesu snažili objasniť autonehodu, pomocou hračiek, ktoré mali symbolizovať autá a ľudí. Rovnako podľa neho funguje aj jazyk. Snaží sa zachytiť realitu okolo nás pomocou vytvárania obrázkov v našej mysli. V tejto teórií ale leží aj základný problém filozofie. Wittgenstein tvrdí, že tvrdenia môžu mať zmysel len vtedy, keď zobrazujú alebo definujú niečo z reálneho sveta. Metafyzické debaty o dobre, zle a Bohu preto nemajú zmysel. Limity jazyka sú teda aj limity filozofie. Wittgenstein tvrdil, že Tractatus vyriešil všetky problémy filozofie. V závere píše, že ten kto chápe o čom kniha hovorí vie, že nemá žiadny zmysel. Tractatus je teda rebrík, ktorý odkopneme hneď ako sa po ňom dostaneme na strechu, odkiaľ môžeme vidieť náš svet jasnejšie.
Posledné zo 7 tvrdení knihy hovorí : " O čom človek nemôže hovoriť, o tom treba mlčať".
Wittgenstein si dal po "vyriešení problémov filozofie" od nej pokoj. Venoval sa architektúre a navrhol dom pre svoju sestru. Raz nechal zbúrať celú stenu, len kvôli tomu že chcel zmeniť výšku stropu o 3 centimetre. Po zmene bola výška podľa neho dokonalou.
Ako jeden z mála filozofov ale Wittgenstein vo svojej neskoršej práci poprel svoje prvé dielo a vyhlásil Tractatus za dogmatický. V knihe Filozofické skúmania, ktorá vyšla až po jeho smrti tento obrat zavŕšil. Odmieta v nej snahy pochopiť jazyk cez formálnu logiku, tvrdiac že jazyk je jednoducho príliš komplexný na to, aby bol takto jednoducho vysvetlený.
Cieľom knihy je podľa autora " ukázať muche cestu preč z fľaše". Pre pochopenie jazyka ponúka novú teóriu, takzvanú jazykovú hru. Zmysel tkvie v samotnom používaní jazyka v konkrétnej jazykovej hre. Demonštruje to na samotnej definícií slova hry. Napriek tomu, že všetci vieme, čo slovo hra znamená a vieme ho použiť, len veľmi ťažko by sme sa zhodli na jednotnej definícií tohto slova.
Ako ale zistíme, čo je ešte hrou a čo nie? Pomôcť nám môže aj rodová podobnosť. Wittgenstein to demonštruje na fotografii rodiny. Aj keď presne nevieme určiť, čo presne osoby na fotografii spája, môžeme si všimnúť istých podobností, ktoré z nich robia rodinu. Tak je to aj so slovom hra. Je to veľmi intuitívny proces a práve toto uvedomenie je jeden z cieľov knihy. Presné definície jednotlivých slov teda nemajú zmysel. Je to každodenné používanie a intuita, ktoré dávajú slovám zmysel v kontexte jazykových hier. Jazyková hra je koncept, podľa ktorého má slovo alebo veta význam len v danom kontexte, v ktorom sú používané.
Wittgensteinova filozofia je komplikovaná a jeho knihy sú náročné na čítanie. Čím sa ale môžeme od neho inšpirovať? V prvom rade uvedomením si, že jazyk často používame úplne zbytočne a veľa hádok je spôsobených len nedorozumením medzi jazykovými hrami a samotnými limitmi jazyka.
Tractatus nám hovorí, že len tvrdenia, ktoré sa opierajú o fakty v reálnom svete majú zmysel. O otázkach etiky, náboženstva či emócií preto sa preto nedá zmysluplne rozprávať a každý pokus je odsúdený na neúspech. To ale neznamená, že to nemôžme ukázať. Naše pocity síce nemôžme zmysluplne a presne opísať, no môžeme ich druhým ukázať. Nikdy nebudeme môcť zachytiť presný význam slova dobro, no nebráni nám to k jeho konaniu.
V druhej časti svojho filozofického života Wittgenstein ale mení názor a hovorí, že o veciach ako dobro a Boh predsa len rozprávať môžeme. Musíme si ale dať pozor, akú jazykovú hru hráme. Slovo "Boh" teda dáva úplne iný zmysel ateistickému vedcovi a nábožnému človeku. A v tom sú aj limity nášho poznania. Nikdy totiž nebudeme schopní pochopiť jazykové hry tých druhých a to, čo nedáva zmysel nám, ho môže dať iným.
"Limity jazyka sú limitom môjho sveta".
