Z krajín Strednej Ázie, kde okrem neho patria aj Kirgizsko, Uzbekistan, Tadžikistan a Turkménsko je najvyspelejšou ekonomikou. Najmä vďaka nerastnému bohatstvu – veľkej zásobe čierneho uhlia, železnej rudy a hlavne uránu. Toľko na začiatok faktov. Ale čo nás viedlo k tomu navštíviť túto krajinu?
Odpoveď je jednoduchá. Zvedavosť, lacné letenky a bezvízový styk. Naša „výprava“ je zložená z kamarátov – Milana, Vavra, Mareka a Dana, ktorí sa rozhodli obzrieť si len supermoderné hlavné mesto a môjho brata Maroša a mňa, ktorí máme viac času a počas dvoch týždňov precestujeme aj juh Kazachstanu a odskočíme si aj do Kirgizska.
Deň pred odletom z Budapešti sa mi ozýva cez booking naša ubytovateľka z Astany, že nás nemôže ubytovať v dohodnutom apartmáne priamo pri Bajtereku. Ale ponúka nám alternatívne ubytovanie a to pôvodné mám stornovať. Nie je mi všetko jedno, spolieha sa na mňa 5 ľudí a čo ak to nevyjde? Píšem jej, že som znepokojený a žiadam nejakú kompenzáciu, napríklad transfer z letiska.
Vždy som sníval, že aj mňa bude raz niekto čakať na letisku s tabličkou s mojim menom a nemusím sa starať ako sa dostanem do hotela. Veľmi mi odľahne, keď sa to na letisku v Astane stane skutočnosťou. Auto zastane pred komplexom vysokých budov s názvom Severná žiara a čaká nás ubytovateľka. Apartmán je na 37. poschodí zo 41 a nočný výhľad na bulvár Nuržol je úžasný.
Máme dve spálne, obrovskú obývačku a kuchyňu a dve kúpeľne. Neskorá večera, časový posun 4 hodiny a prvé dojmy nám nedajú spať a tak sa ešte rozprávame hlboko do noci.
Keďže organizáciu mám na starosti ja, o pol ôsmej už všetkých budím, aby sme stihli dnešný program.
Začíname uprostred spomínaného bulváru Nuržol a prejdeme okolo Bajtereku cez námestie Spievajúcich fontán až k prezidentskému palácu Ak Orda. Všetko navôkol nás fascinuje, budovy, sochy, parky, neskutočne široké ulice a chodníky. Všímame si však aj detaily, hlavne Milan vyštudovaný stavbár a detailista. No a týmto sa veru v Astane chváliť nemôžu. Dlažba je často položená nakrivo, špárovanie nelícuje, sem–tam niečo odpadne z obrubníka alebo múrika, dokonca aj zo sochy leoparda, ktorý ma namiesto laby len montážnu pur penu :(
Pri koncertnej sieni je múrik „opravený“ lepiacou páskou. A aj pred prezidentským palácom je dlažba pekne zvlnená. To si snáď ani Nursultan Nazarbajev nezaslúži.
Pokračujeme na druhý breh rieky Išim a fascinuje nás promenáda okolo rieky s chodníkom širším ako sú u nás cesty I. triedy. Ideme okolo pyramídy s názvom Palác mieru a súladu, ktorého poslaním sú pravidelné stretnutia náboženských predstaviteľov všetkých možných vyznaní z celého sveta. Cieľom je utužovania vzťahov medzi nimi. Prechádzame cez park a prebehneme cez osemprúdovú cestu (prechod je nekonečne ďaleko) k monumentu Vlasť Kazachov (Kazakh Eli) na námestí Nezávislosti. Tam rekonštruujú akési akože rímske stĺporadie, ktoré sa im po 20-tich rokoch už pomaly rozpadá.
Astana (kazašsky to znamená hlavné mesto) sa totiž stala hlavným mestom len pred vyše dvadsiatimi rokmi (1997) z rozhodnutia prezidenta a nahradila Almaty (predtým Alma–Ata). Dôvodom bola politická nestabilita blízkeho Kirgizska. Nevýhodou polohy Astany uprostred stepi je jej extrémna klíma. V zime teploty dosahujú hodnotu až -40°C a v lete sa šplhá k +40°C, navyše tam neustále fúka vietor. Mesto sa vo veľkom buduje a ešte bude do roku 2030.
Už sme značne unavení a vyberieme sa k Národnému múzeu Kazachstanu. Lenže je pondelok a je zavreté. Väčšine asi odľahlo :)
Takže nastal čas na obed. Najmladší a najlepšie rozprávajúci po anglicky Vavro sa prihovorí malej skupinke a pýta sa kde sa dá najesť. Mladý kazach, ktorý sprevádza španiela a mongolku je veľmi ochotný a odporúča nám mešitu sultána Chazrata. Tam majú namierené aj oni a tak sa chvíľu aj rozprávame. Jedáleň je však zatvorená. Zabudli sme je ramadán. Tak si miesto toho pozrieme mešitu zvnútra. Je obrovská a veľmi pekne vyzdobená, na rozdiel od mešít ktoré som doteraz videl.
Autobusom sa odvezieme na druhý koniec Nuržolu k osobitej stavbe Chan Šatyr, vysokej 150m. Aj kvôli tomu som chcel navštíviť Astanu, videl som dokument o jej výstavbe. Navrhol ju britský architekt Norman Foster a jej steny sú z ethylen-tetrafluoroethylenu. Ten zabezpečuje vynikajúce izolačné vlastnosti, teda aj v zime pri -40°C je vo vnútri príjemne teplo a môžete sa tam kúpať na pláži, na najvyššom poschodí.
Ďalší deň ideme do areálu minuloročného výstaviska EXPO pozrieť si expozície venované energii budúcnosti – vesmíru, slnku, biomase, vetru, vode. Výstava sa nachádza v najväčšej guli na svete – Nur Alem, ktorej výška je 100m. Jedinečnosť stavby spočíva v tom, že je prvou budovou na svete s integrovanými fotovoltaickými panelmi v konštrukcii fasády. V hornej časti gule sú tiež dva veterné generátory.
Vyvezieme sa výťahom na najvyššie poschodie, prejdeme sa po sklenenom mostíku a obzeráme si jednotlivé panely. Zrazu sa ozve hlásenie o požiarnom poplachu. Príliš tomu neveríme, ale po pár minútach sa skutočne musíme po požiarnom schodisku vrátiť na prízemie. Je to celkom namáhavé. Našťastie po polhodine sa všetko vyrieši a my pokračujeme v prehliadke. Najviac ma zaujme 3D premietanie vo vnútri gule predstavujúcej slnko, generátor simulujúci vznik tornáda a premietanie obrazov krajiny na oblúkovú stenu v rôznych ročných obdobiach.
Na záver dňa, ale aj návštevy Astany si nechávame jej symbol - vežu Bajterek (v preklade topoľ). Znázorňuje 97m vysoký strom života, s koreňmi v podsvetí a korunou v nebi. V korune je zlaté vajce, ktoré zniesol mýticky vták Samruk a ukrýva tajomstvo ľudskej túžby a šťastia. Vyvezieme sa výťahom až nahor. Vystojíme si rad, aby sme mohli aj my vložiť ruku do zlatého odliatku dlane prezidenta Nazarbajeva.
To je z Astany všetko. Aj stačilo. Zhodneme sa na tom, že toto mesto je z diaľky a výšky takmer dokonalé, aj keď trochu umelé. Ale čím bližšie prídete, tým je to horšie, občas priam šlendriánske. S detailmi sa teda nebabrú a to má len 20 rokov.
Zajtra sa Milanova partia ešte poobzerá po meste a večer letia domov a ja s bratom sa vyberieme vlakom na juh tejto obrovskej krajiny.
