Určite za tým nehľadajte sieť obchodov (samoobslúh), ktoré u nás fungovali za socializmu.
Pred pár rokmi sme ho navštívili autom. Tentokrát sme sa so synom Filipom rozhodli, že to zvládneme aj na bicykloch. Aby sme to nemali také jednoduché, pridali sme do trasy prechod cez Čergov. Ale poporiadku.
Bol koniec mája a vyrazili sme z Prešova niečo po štvrť na osem ráno. Aby sme nešli po veľmi frekventovanej ceste na Sabinov, využívame trasu cez Veľký Šariš, Medzany a Ražňany. Potom chvíľu po hlavnej ceste do Pečovskej Novej Vsi, kde sme odbočili doprava na Ľutinu a Majdan. Tu sa premávka postupne zmenšuje a my začíname príjemne (Filip tvrdí opak) pomaly stúpať.
Cesta cez Olejníkov a Majdan je veľmi pekná a vždy si to tu vychutnávame. Pripadáme si tu ako na konci sveta a atmosféru dokresľujú útulné chalúpky a krásna príroda. Prvé naozajstné stúpanie začína na rázcestí v Majdane v nadmorskej výške 540 m. Nasleduje stará rozbitá asfaltka miestami bez asfaltu, takže je to vlastne už šotolina. Občas sa tu však dá stretnúť aj osobné auto, ale je to cesta skôr pre adrenalínových šoférov. Stúpame lesom, krátko sa zastavíme pri prameni a okolo jedenástej už desiatujeme na vrchole – v sedle Priehyby (815 m).
Nasleduje skvelý, skoro 20 kilometrový zjazd. Prechádzame cez Livov a ešte sa zastavíme na kofolu v Lukove. V Maľcove vychádzame na hlavnú cestu smerom na Bardejov. Po pár kilometroch však z nej odbočujeme vľavo na Kurov a štátnu hranicu (336 m n.m.). Asi po kilometri nás trochu demotivuje dopravná značka – Poľsko 7 km a vieme, že je to opäť len a len stúpanie.
Kurov obchádzame a zároveň sa aj rozchádzame. Každý ideme do kopca vlastným tempom, ale počkáme sa na lavičke pri infobode Kurov - odbočka pri kríži. Tabuľa nás informuje o cyklotrase medzi Bardejovom a Krynicou. Podľa profilu nás čaká ešte najstrmšia časť a 4 kilometre na hranicu. Za necelú hodinku sme v sedle Kurov, vo výške 680 m.
Oddýchneme si, posilníme sa a preštudujeme ďalší profil. Začíname mať pochybnosti, či to dnes dáme. Do Krynice je to už len 13 kilometrov, ale najprv tiahle klesanie a potom opäť vystúpať, aby sme do Krynice zasa klesli. Keď si to predstavíme v opačnom garde, že to budeme musieť absolvovať na ceste späť... Tuho rozmýšľame, nakoniec však túžba dosiahnuť cieľ zvíťazí a my sa spúšťame do Poľska. Je to príjemné a pozorujeme ako sa zmenil ráz dediny. Tu na každom kroku ponúkajú ubytovanie a iné služby. Keď v Tyliczi skončí klesanie, máme toho plné zuby. Stúpame asi 3 km až po značku Krynica Zdrój. Hurá dokázali sme to. Prichádza eufória a konečne aj klesanie do mestečka.
Krynica je známa aj svojimi 23 minerálnymi alkalickými prameňmi, lyžiarskym strediskom a každoročne usporadúvaním Ekonomického fóra s medzinárodnou účasťou. Góra Parkowa je obľúbené miesto na vychádzky a na jej vrchol vedie aj lanovka. V tomto mestečku žil aj azda najznámejší naivný maliar Nikifor Krynicki (vlastným menom Epifaniusz Drowniak), o ktorom bol natočený aj film.
My si pozrieme kúpeľnú promenádu, kvetinové sochy a na chvíľu sa skryjeme pred prehánkou v altánku.
Ešte sa odfotím so sochou Nikifora, kúpime si niečo pod zub a môžeme sa vydať na spiatočnú cestu. Na naše prekvapenie prvé stúpanie zvládneme bez problémov a ďalej nás ženie zhoršujúce sa počasie. Obloha stmavla a my už tušíme, čo nás dnes čaká. Začíname sa pretekať s oblakmi a spočiatku aj vyhrávame. Po chvíli nás však dážď dobieha a už trochu intenzívnejšiu prehánku prečkáme v autobusovej zastávke.
Ďalšia prehánka nás čaká na hranici, tak si posedíme a oddýchneme pred záverečným finišom. V miernom daždi pokračujeme a prichádza aj odmena. Prekrásna dúha nad obcou Kurov. Keď sa pokocháme spustíme sa dole kopcom a začína poriadny lejak.
Prichádzame na hlavnú cestu smerom na Bardejov, leje ako z krhly. Na ceste sú prúdy vody a my sa snažíme, čím rýchlejšie sa dostať na stanicu v Bardejove. Brodíme sa možno desať centimetrov hlbokými mlákami. Na vlakovú stanicu prichádzame tesne po odchode vlaku do Prešova (podľa cestovného poriadku). Ja som úplne premočený až na kožu. Tak sa prezlečiem do suchého (chvalabohu, že som si zobral náhradné oblečenie). Filip je na tom lepšie, dal som mu tú lepšiu vetrovku proti dažďu. A zrazu počujeme hlásenie, že zmeškaný vlak z Prešova prichádza. Ešte nikdy nás meškanie vlaku tak nepotešilo. Konečne, o pol deviatej večer, sme v suchu, trochu aj teple a hlavne na ceste domov.
Bol to krásny zážitok. Prešli sme spolu 114 kilometrov s dvomi väčšími stúpaniami. Návštevu Krynice môžem každému odporúčať, či na biku alebo autom. My, ak tam pôjdeme nabudúce, by sme tam chceli určite aj prespať a prejsť toho viac v Poľsku.
