Pôvodným plánom na tento predĺžený víkend bola cyklotúra v Rumunsku, keď to nevyšlo prehovoril som Gabiho a Milana na pešiu túru na Zakarpatskej Ukrajine.
Vyrazíme v piatok ráno novým vlakovým spojením medzi Košicami a Mukačevom. Cesta je viac menej príjemná, aj keď 140 km za necelé 4 hodiny nie je v dnešnej dobe žiadnym lákadlom. Ale veď ideme za hranice všedných dní, teda mimo Schengen :)
V Mukačeve je konečná tak 500 m od hlavnej staničnej budovy a má označenie Západ. Maršrutkou sa presúvame na autobusovú stanicu. Tu môžeme vidieť také historické kúsky vozidiel, že aj na zraze veteránov na Slovensku by závideli. Nemilo nás ale prekvapí informácia, že lístky do Koločavy sú už iba na státie. Iné priame spojenie nie je, tak to riskneme.
Čaká nás 3,5 hodiny dobrodružnej cesty, navyše som chlapcom povedal, že by to mal byť autobus Volvo (tak som to vyčítal na ich stránke). A ešte som aj zle spočítal čas a Milana presviedčam, že 2,5 hodinky zvládneme. Po odhalení klesá moja dôveryhodnosť na úroveň rádia Jerevan.
Čakáme na nástupišti 1, tak ako nám povedali v kase a je napísané na lístku. Blíži sa čas odchodu a nič. Na dvojke už stojí nejaký autobus, tak sa radšej ideme opýtať ... a dobre sme "zrobili", je to náš. A mercedes, tak čo viac chlapci chcete. Stojíme tak na jednej nohe. Bus je plný na prasknutie a ešte priberá ďalších ľudí, vyzerá skôr ako MHD v Mukačeve. Sediaci sú všetko mladí študenti, idúci zo školy na víkend domov.
Vedľa Gabiho sa postaví priveľmi zhovorčivý chlap, ktorého počuť na celý autobus. Po čase však zmĺkne a začína sa akosi potiť. Začne volať na šoféra (šafjor, šafjor), aby mu zastal. Ten to chvíľu ignoruje, ale keď sa volanie zintenzívňuje, predsa len zastane. Chlap vyskočí z autobusu, stiahne nohavice a .... Ostatní čo vystúpili ani nestihli dofajčiť. V Nižných Vorotách asi polovica študentov vystupuje a tak si konečne sadáme. No nebolo to až také hrozné, však chlapci. Konečne môžeme začať obdivovať krásy Karpát. S pribúdajúcim časom sa kvalita cesty zhoršuje a tým aj naša rýchlosť.
Od Mižhirije už ideme po dedinách veľmi opatrne, pretože sa práve vracajú kravy z paše a samozrejme idú stredom cesty. Šofér tak okrem obchádzania dier musí obchádzať aj kravičky.
Za súmraku vystupujeme na konečnej. S očami upretými pred seba, aby sme sa vyhli „mínam“, ktoré tieto bohumilé zvieratá zanechávajú za sebou, ideme do nášho penziónu.
Po večeri sa prejdeme do Četníckej stanice. Stretávame tu českú výpravu a večer zakončíme po ukrajinsky – vodkou a pivom.
Koločava je ideálnym východiskovým miestom na pešie túry. Táto časť Karpát sa nazýva Gorgany (Horhany) a je to divoké a ťažšie dostupné pohorie. Názov Gorgany je odvodený od veľmi častých kamenných sutí, ktoré pokrývajú veľkú časť hôr.
Koločava je známa svojimi 10 múzeami a mnohými zaujímavosťami, viažucimi sa na časy od Rakúsko - Uhorska, cez Československo až po dnešok. My si to namierime do skanzenu Staré selo. Sú tu zachované drevenice rôznych remeselníkov a súčasťou je aj Múzeum úzkokoľajky. Posedíme si na slniečku pred bufetom, keď dorazí nejaká väčšia skupina dospelých a detí. Rýchlosťou blesku sa rozložia na stoloch a je z toho nefalšovaný piknik. Na stole sa ocitajú všetky možné pochúťky a zaklincuje to šampanské. Tak sa tu žije.
Náš plán pokračuje menšou túrou. Cestička sa vinie popri cintoríne. Neodoláme a ideme pohľadať hrob Nikolu Šuhaja. Prekvapí nás ako je tu všetko zarastené a aj starší chlap so sekerou. Keď mu vysvetlíme čo hľadáme, ochotne nás zavedie najprv k hrobu Eržiky (Šohajovej manželky) a potom nás nasmeruje k hrobu Šohaja.
Stúpame ďalej popri cintoríne a naše srdce doslova plače nad neporiadkom, ktorý tu vládne. Vyzerá to na skládku plastov uprostred krásnej prírody. A to sme na území národného parky Sinevir!
Všade sa pasú kravy a tak bedlivo pozeráme pod nohy. Zrazu jedna krava na nás akosi škaredšie zazerá a nechce sa pohnúť zo stredu chodníka. Skúmavým pohľadom sa presvedčíme, že nemá vemeno. Je to býk! Hrdinsky ustupujeme a zostupujeme do jarku, radšej býka oblúkom obídeme.
Trasa je pekne značená a dovedie nás až k chalupe Eržiky. Slnko pekne pripeká a my sme sa vybrali dosť neskoro. Tak si povieme, že vyššie to už nedáme a druhou stranou zostúpime späť do dediny.
Naobedujeme sa a ide sa na ďalší výlet - k Vilšanskému jazeru. Chceme si to uľahčiť a tak si požičiame bicykle. Po pár kilometroch, keď sa stratia už aj zbytky rozbitého asfaltu, to trpko oľutujeme. Predsa len vozový park v požičovni zodpovedá našim deväťdesiatym rokom a my sme zvyknutí na svoje. Gabi s Milanom si aj menia bajky medzi sebou. Keď príde stúpanie, predsavzatie vidieť jazero Milana rýchlo opúšťa. My s Gabim však vytrváme a k jazeru predsa len dorazíme. Na ceste späť sa tešíme už len na jednu vec – odovzdať bicykle a nikdy ich nevidieť.
Tak pekný deň je za nami. Ešte si pochutnáme v našom penzióne na pelmeňoch a unavení ideme spať. Na raňajky si objednáme ukrajinskú špecialitu, ktorú sme ešte nejedli – banoš. Kukuričná kaša posypaná tvarohom, poliata smotanou a masťou so škvarkami. Veľmi sýte a pre nás trochu netradičné.
Na ráno sme si dohodli odvoz autom do Mižhirije. Od šoféra sa dozvieme veľa zaujímavého o tunajšom živote. Odtiaľ už autobusom do Mukačeva. Posledné nákupy a už sedíme vo vlaku do Košíc.
Gabi je akýsi mĺkvy od raňajok a na hranici zistíme prečo. Je mu zle od žalúdka. Na druhý deň ráno mi volá Milan, že mal včera teplotu a žalúdočné problémy. Ja sa namiesto obeda idem iba prejsť do lekárne a večer už mám teplotu. Tak trochu s obeťami sa končí náš výlet.
Napriek tomu sa na Ukrajinu, hlavne Zakarpatie ešte určite vrátime. Krásna príroda (dalo by sa povedať, že sme sa z nej až pos...) a príjemní ľudia sú dobrou pozvánkou. Aj keď prírodu by si mali začať viac vážiť a hlavne chrániť.
