Nápad skrsol v mojej hlave a chlapci sa radi pridali, však uvidia čo ich čaká. Odlietame 1. mája z Debrecína do Moskvy. Po krátkom pohovore a získaní veľmi dôležitej „bumážky“ (imigračnej karty), ktorú budeme musieť strážiť ako oko v hlave, sme zrazu v Rusku. Odoláme ponukám taxikárov a hrdo kráčame na autobusovú zastávku. S prestupom na metro sme o hodinku v samom srdci Moskvy, na Arbate. Vítajú nás všemožní umelci, hlavne hudobníci. Vládne tu veľký ruch a ako neskôr zistíme, pokračuje aj hlboko do noci.
Bývame v starom dome, kde vraj k ruskému poetovi Davydovovi chodil na návštevy aj sám A.S. Puškin. Určite ale nepobývali v takých stiesnených podmienkach ako my. Ale čo som vybral, to máme.
Ešte večer sme sa vybrali na malý prieskum za obživou a narazili sme na budovu, ktorá nás zmiatla svojim výzorom. Nápadne sa podobá na Lomonosovovu univerzitu, ale je to Ministerstvo zahraničných vecí Ruska.
Ďalší deň je štvrtok a my máme v pláne navštíviť televíznu vežu Ostankino (najvyššia voľne stojaca stavba v Rusku - 540 m a do roku 1975 najvyššia stavba v Európe) a areál VDNCH. Hneď ako vystúpime z metra prehodnotíme plán. Je zamračené a chvíľami aj popŕcha, takže výhľad z Ostankina je pasé. Zamierime k Pamätníku pokoriteľov kozmu. Pamätník je vysoký 107 m a na návrh Sergeja Koroľova je celý pokrytý titánom, južne od pamätníka je cesta s bustami všetkých významných kozmonautov svojej doby. Jeho súčasťou je aj múzeum kozmonautiky.
Tu vidíme od raného veku prvých sputnikov, cez plnené veveričky a šípy až po modely lunochodov a kozmickej lode Sojuz a orbitálnej stanice Saljut 6. Že čo tam robia plnené veveričky a šípy? To si zo mňa vystrelil google prekladač, samozrejme správne má byť – „vypreparované psy Belka a Strelka“ (z misie Sputnik 5 v auguste 1960 sa stali prvými organizmami, ktoré sa z obežnej dráhy úspešne vrátili na Zem).
Na rad prichádza VDNCH. Čo sa skrýva pod tajomnou skratkou? Výstavisko úspechov národného hospodárstva alebo ešte krajšie po rusky Выставка достижений народного хозяйства. Prvý ročník výstavy sa konal ešte v roku 1937. Dnes je to vychádzková a oddychová zóna pre Moskovčanov a turistov. Škoda, že v súčasnosti je väčšina pavilónov bývalých zväzových republík zavretá alebo v rekonštrukcii. Ale aspoň na vlastné oči vidíme veľkosť kozmickej rakety a raketoplánu Buran.
Prejdeme sa výstaviskom a vyjdeme na opačnom konci na okraji lesoparku. Akoby sme ani neboli v 12 a pol miliónovej metropole. Moskva je najľudnatejšie mesto v Európe a najsevernejší megalopolis na svete. Má najväčší počet rezidentných miliardárov na svete. Stojí tu i Veža Federácie, najvyšší mrakodrap v Európe.
Ideme metrom a prestúpime na okružný vlak, ktorý je súčasťou siete metra. Vystúpime na okraji Izmailovského parku a našim cieľom je najesť sa. Ešte predtým, však na izmailovskom bazári urobíme pár skvelých nákupov. Napríklad super tričká s plánom metra, skladacie stakančiky, ktoré určite využijeme na svojich cestách a mňa presvedčí predavač na kúpu baranice zo zajaca :)
Potom už naozaj zasadneme k výbornému baraniemu šašliku. Samozrejme pri každej jednej položke vyjednávame a hlavne Laco a ja máme z toho pasiu. Žeby to bolo tým predobedným koňačikom?
Je už večer a polovica skupiny sa rozhodne pre relax na hosteli a ja s Lacom ideme ešte pozrieť tú pravú Lomonosovovú univerzitu.
Raňajky nemáme v hosteli, ale v blízkej reštaurácii California, také príznačné pre Moskvu. Potom sa už vyberieme ku Kremľu. Najprv však vymeníme naše internetové lístky za originálne a máme ešte čas do 10.00, tak si ideme pozrieť Červené námestie. Ten klasický pohľad nám trochu kazí tribúna pripravená na oslavy 9.mája. Leninove mauzóleum takmer nevidieť. Čo má však mrzí ešte viac, je uzavretý Chrám Vasilija Blaženého. Tak si všetko obzrieme len zvonku. GUM už do desiatej nestihneme, ideme sa postaviť do rady na vstup do Kremľa.
Vonkajšie steny moskovského Kremľa sú z pálených tehál, sú vysoké 5 až 17 metrov, dlhé vyše 2 km a posilnené 20 vežami. Vnútri sa nachádzajú najvýznamnejšie ruské kostoly, napríklad chrám Nanebovzatia panny Márie z 15. storočia, „Blagoveščenskij sobor“ (chrám Zvestovania Panny Márie) a Archanjelský chrám (chrám Michala archanjela) s hrobkami cárov. To všetko môžeme vidieť, len trochu skľučujúco na nás pôsobí pískanie policajtov na návštevníkov nedodržiavajúcich zákaz chodenia po ceste. Dá sa prechádzať len po vyznačených prechodoch. Je to trochu zvláštne, pretože žiadne autá tu nejazdia a ulice sú široké.
V zástupoch turistov si obzrieme aj najväčšie delo (podľa kalibra) na svete Cár-puška (z roku 1586). Kanón nikdy nevystrelil. Jeho dĺžka je 5,34 m, hmotnosť 39,312 ton a kaliber 890 mm. Vyrobené je z bronzu. Gule umiestnené okolo dela boli odliate v roku 1834, vážia 1,97 ton. Ďalším naj je Cár-kolokol alebo oficiálne Veľký uspenský zvon. Je vyrobený z bronzu, váži 216 ton a meria 6,14 m na výšku a 6,6 m v priemere. Zvon bol zhotovený ako plne funkčný, pri požiari a následnom hasení však v dôsledku prudkého ochladenia praskol, a preto nikdy nezvonil.
Sme už plní zážitkov a tak trochu aj unavení. Tak nasleduje tzv. oddychová aktivita, prehliadka najkrajších staníc moskovského metra. Moskovské metro má 14 liniek, 222 staníc a dĺžku 381 km. V prevádzke je od roku 1935 a 48 staníc je uznaných za kultúrne dedičstvo a viac ako 40 ako architektonické pamiatky. Viac povedia fotky.
Po krátkom oddychu už neviem nikoho presvedčiť, že musí ešte vidieť budovu orgánov štátnej bezpečnosti na Lubianke, hovorovo Lubianka. Tak sa tam musím vybrať sám.
Budova bola postavená ako sídlo Všeruskej poisťovacej spoločnosti, no po boľševickej revolúcii bola zabraná sovietskou vládou, ktorá v nej zriadila veliteľstvo tajnej polície - vtedy nazývanej Čeka. Názov i štruktúra sovietskej tajnej polície sa menil, avšak budova ostávala. Tak sa tu vystriedalo NKVD, KGB a v súčasnosti tu sídli FSB - Federálna bezpečnostná služba Ruskej federácie. Súčasťou budovy bola aj väznica, v ktorej boli zadržiavaní mnohí politickí väzni. Väzenie sa spomína aj v diele Súostrovie Gulag od Alexandra Solženicyna.
Lubianka vo mne vyvoláva akési temné pocity, ktoré si spájam s už spomenutým Súostrovím Gulag a inými ruskými knihami, ktoré som prečítal. Proste musel som vidieť.
Na spiatočnej ceste ešte prejdem cez legendárny GUM. Tiež po Novom Arbate, ale ako zhodnotím nestojí za to. Zatiaľ si chlapci oddýchli v nejakej krčmičke pri pive.
Na druhý deň skoro ráno smerujem na Jaroslavskú stanicu.
Odtiaľ do jedného z najstarších miest Ruska. O tom ale až nabudúce.
