Na začiatok sme si kúpili štvordňový pobyt (letenka a ubytovanie) cez známeho „vtáčieho“ predajcu leteniek.
Odlet je z Bratislavy a tak ideme predpoludňajším IC vlakom z Košíc. Do nášho hlavného mesta máme prísť štyri hodiny pred odletom. Plánujeme ešte večeru a pomalý presun emhádečkou na letisko.
Ale všetko bolo inak. Lístky na vlak som vyberal starostlivo, využil som všetky filtre na stránke železničnej spoločnosti – wifi, sedadlo v smere jazdy, zásuvku. Zatiaľ dobre, len nechápem načo im je číslo identifikačnej karty (občiansky) a meno na lístok na vlak, keď pri okienku to nepožadujú. Realita vo vlaku. Mnou vybrané ideálne miesta sú tak preferované, že naša štvorka pri stolíku je hneď plná a veru ani v IC vlaku (pýche istého kapitána) nie je miesta na nohy navyše. Najviac ma štve, že ostatné štvorky sú poloprázdne. Milan odporúča nabudúce vybrať miesto pri dverách, wc a v prievane. Ešte jeden poznatok. V 2.triede sme dostali na jednu štvorku jeden denník – Plus jeden deň. V prvej triede rozdávajú Sme. Asi takto železnice prezentujú rozdiel medzi kaviarňou a proletariátom? :)
Milan je odvčera akýsi nachladený a tak po čase vyberie ploskačku, že reku podstúpi liečebnú kúru. To sa hneď ozvala staršia pani sediaca pri nás, že jej pach alkoholu nerobí dobre a mohla by zvracať. Tak fľašku odloží a plánuje ju darovať bezdomovcovi v hlavnom meste, ja svoje pivo už ani nevyťahujem. „No dobré miesta si vybral“, „pochvala“ od kamaráta vždy poteší. Ideme teda do jedálenského vozňa. Je tam aj viac miesta na nohy aj pivko si môžeme dať bez strachu, že niekomu príde zle.
Zápletka (kolízia)
Zrazu začneme prudko brzdiť, máme pocit akoby sme sa mali vykoľajiť, okolo lietajú kamene. Zrazu stojíme. Všetci sme vystrašení, čo sa stalo. Ešteže sa nachádzame na najlepšom mieste vo vlaku, kde sú informácie takpovediac z prvej ruky. O chvíľu sa dozvedáme, že sme zrazili koňa. Je to veľmi smutná udalosť a toho zvieraťa je nám ľúto. Ale keď sa ani o hodinu nepohneme a zbadáme hasičské auto a stále pobehujúcich železničiarov začíname tušiť, že dnešný deň – 1. apríl (deň bláznov), pre nás veru nebude šťastným. Dávame sa do reči aj so známym hercom a moderátorom Štefanom Bučkom, ktorý cestuje tým istým vlakom. Prejde ďalšia hodina, naša časová rezerva je fuč, ale ešte stále môžeme lietadlo stihnúť. Voláme predajcu leteniek a informujeme ho o našej situácii, snaží sa nám zistiť, kedy najneskôr môžeme byť na letisku. Od sprievodcov sa dozvieme, že máme poškodený rušeň a prvé vagóny je potrebné očistiť pred tým ako sa pohneme, lebo sú znečistené od krvi. To znamená vypnutie napájania vlaku a umytie hasičským autom. Pomaly prepadáme zúfalstvu a na to je najlepšie dať si pivo. Pomaly sa pohnem asi päť kilometrov do Dubnice nad Váhom, kde nám menia lokomotívu. S už funkčnou sa pohýname tesne pred pol siedmou. Už sme skoro rezignovali a tak si hovoríme, že aj Bratislava stojí za pozretie. To bude asi tým pivom... Počítame minúty, ale nijako to nevychádza, gate na letisku zatvárajú pol hodinu pred odletom teda o 19.55.
Vyvrcholenie (kríza)
O 19.45 vystupujeme z vlaku a o 47 sadáme do taxíka. Šinie si to na letisko, čo to dá. Prichádzame do prázdnej haly na prízemí o 20.05, vybehneme hore schodmi na bezpečnostnú prehliadku a vidíme, že pred bránou (gate) je ešte slušná rada. Padá nám kameň zo srdca. Potvrdzuje sa to povestné - nikdy to nevzdávaj. Do lietadla nastupujeme medzi poslednými, ale nie úplne poslední. Takto bolo postihnutých viacero cestovateľov. Sme vynervovaní, spotení, ale šťastní. Lietadlo štartuje asi s desať minútovým meškaním a už o chvíľu sa s nami dávajú do družnej debaty Zvolenčania, ktorí idú tiež spoznávať pamiatky. Za nami sediaca slečna z Humenného nás pozýva na jedno a tiež nám vyrozpráva o svojej dobrodružnej ceste taxíkom z Trenčína, len aby stihla lietadlo. Bola v tom istom vlaku ako my.
Pred polnocou vystupujeme v Aténach, nájdeme automat na lístky. Podľa odporúčania kupujeme trojdňový za 22 € na všetky druhy dopravy a s cestou z a na letisko v cene. Ideme X95 na námestie Syntagma. Je už po polnoci, ale je tu pomerne rušno. Naštartujem GPS v mobile a tá nás dovedie bezpečne do hotela, aj keď občas nemáme pocit bezpečia. O štvrť na dve sme v hoteli, všetko je v poriadku a môžeme ísť spať plný zážitkov.
Čo som si odniesol z dnešného dňa? Ak sa ma niekto opýta: „Čo si sa s koňom zrazil?“, môžem mu pravdivo odpovedať: „Áno a napriek tomu som stihol lietadlo“.
Ešte raz dodávam, z osudu koníka si nechcem robiť zábavnú udalosť, len opisujem udalosti ako sa udiali a ako sme ich vnímali, v radostnom očakávaní nášho výletu.
Ako bude pokračovať naša poznávačka? O chvíľu pokračujeme, ale až v ďalšej časti.
Ale ešte predsa niečo pre navnadenie.
