Naša cesta sa uskutočnila od 21.4. do 25.4.2017. Vyrážam o 11.00 z Prešova vlakom do Košíc, potom MHD za Milanom do Šace, odkiaľ nás vezie jeho kamarát na vlak do Hidasnémeti. Prečo takto zložito? Vlak z Košíc ide len skoro ráno a večer o 18-tej. To nám nevyhovuje. Doprava mikrobusom je, podľa môjho názoru, neprimerane drahá a tak vyhráva táto alternatíva. V Hidasnémeti máme malý problém s nákupom lístku, pokladníčka nechápe, aj keď mám informácie vytlačené. Nakoniec zavolá na pomoc Slováka (železničiara), ktorý nás vyspovedá a vysvetlí pokladníčke čo chceme. V Miškolci prestupujeme na IC. Tentokrát sme si miesto nevyberali a máme miesta, ktoré po minulých skúsenostiach (cesta IC do Bratislavy na výlet do Atén), Milan označil za ideálne. Teda pri dverách a „hajzli“ a v prievane. Vlak je však celkom plný. V Budapešti ideme najprv metrom a potom na buse 200E na letisko. Celkom pohoda, aj keď tých prestupov je celkom dosť. Tam si ešte nakúpime v Spare a už ideme na bezpečnostnú kontrolu. Je to tam celkom dôsledné, musíme sa aj vyzuť, našťastie ponožky sú ešte čerstvé :)
Iní Slováci musia vybaľovať aj kufre. Pri čakaní na odlet sa zoznamujeme s prvým Gruzíncom. Vlastní vinice a žije v Tbilisi. Chvíľu sa s Vladimírom porozprávame o živote u nich a u nás a tesne pred polnocou odlietame. O tretej v noci pristávame v daždivom Kutaisi, miestny čas ukazuje už 5.00. Nasleduje najťažšia časť dneška. Musím Milana prehovoriť na ďalšiu skoro štvorhodinovú cestu do Tbilisi. Pôvodne sme ho nemali v pláne, ale podľa predpovede počasia, má v Kutaisi celý dnešný deň (sobotu) pršať. V Tbilisi pršať nebude. Zvládol som to a o chvíľu už sedíme v buse do hlavného mesta a to len za 20 Lari (skratka GEL) na osobu. Aktuálny kurz je 1€ = 2,55 GEL. Cesta je otravná a tak podriemkávame, navyše párkrát stojíme. Až so svitaním môžeme konečne sledovať krajinu okolo. Zaujmú nás rozvody plynu, ktoré sú na rozdiel od Slovenska, vedená nad zemou. Vyzerá to ako plot. Tam kde sú vstupy na pozemky potrubie zdvihnú a sú z toho také "plynové brány". Okolo 11-tej sme v centre hlavného mesta na námestí Slobody. Sme unavení, veď cestujeme už 24 hodín, tak najprv nájdeme ubytovanie.
Navštívime informačné centrum, kde nám ochotne poradia ubytovanie v blízkosti centra. Zmeníme si peniaze a ideme ho hľadať. Hneď nás osloví pán s ponukou exkurzie po meste. Odmietame a pýtame sa na ubytovanie, chvíľu telefonuje a odporúča nám blízku adresu. Tam však nikto neotvára. Hľadáme ďalej, osloví nás neznámy muž, či nám môže pomôcť. Vysvetlím mu, čo chceme a ochotne nás vedie k hostelu. Rozprávame sa rusky, ako väčšinou v Gruzínsku. Pre „staršiu“ generáciu ako sme my, je to tu najlepší dorozumievací prostriedok. S mladšími sa dá dorozumieť aj anglicky, ale tá je u nás slabšia ako ruština. Rozprávame sa cestou a ponúkne sa, že ak by tam nemali voľné odvedie nás k ďalšiemu ubytovaniu. Voľné majú, je to taký mini hostel so šiestimi posteľami. Je tam len jedna malá sympatická Japonečka. Berieme to a tak sa s ochotným Gruzíncom rozlúčime. Hneď si dáme sprchu a chvíľu si oddýchneme. Teda budík nastavím, aby nás zobudil o hodinu a dvadsať minút. To musí stačiť...
Najprv sa ideme najesť do takej nenápadnej podzemnej reštaurácie. Keď vojdeme, vidíme, že je to celkom luxusné. Je to perzská reštauráciu a je tam menej hostí ako čašníčok. Pozrieme menu a ceny nás neodradia. Tak si dáme baraninu a jahňacinu. Podľa čašníčky je všetko jedlo halal. Porcie sú veľké a ako príbor je len lyžica a vidlička. Najeme sa veľmi dobre a chutne. Dáme si k tomu na lepšie trávenie aj colu. Celkový účet za dvoch je 40 GEL, asi 16€. Sme spokojní a môžeme ísť objavovať čaro Tbilisi. Všímame si pekné budovy, v nie najlepšom stave. Asi od čias Sojuzu ich nikto neobnovil. Striedajú sa tu rôzne štýly, staré historické s moderným (až futuristickým), ale aj socialistickým.
Túlame sa štvrťou Kala až k mostu Mieru a Rike parku so super futuristickou budovou hudobného divadla a výstavnej sály. Chceme ísť lanovkou k pevnosti Narikala. Veľmi silný vietor (to máme namiesto dažďa v Kutaisi?), z ktorého máme v očiach plno prachu, však spôsobil, že lanovka nepremáva. A v takom počasí sa na kopec nad mestom rozhodne nevydáme. Pozrieme si aspoň katedrálu Metekhi, vedľa ktorej sa nachádza socha kráľa Vakhtang Gorgasali.
Názov mesta pochádza z gruzínskeho tbili (teplý) podľa teplých liečivých prameňov na hore Tabori. Až do roku 1936 bolo mesto známe ako Tiflis. To je odvodené od patróna mesta – svätého Abo z Tiflisu, kresťanského mučeníka, pôvodom z Bagdadu.
Vyberieme sa aj metrom, pôvodne na Staničné námestie, obzrieť ako sa zajtra dostaneme do Kutaisi. Policajt v metre nám však poradí, že treba ísť na stanicu metra Didube, odkiaľ odchádzajú maršrutky. Kúpime si dobíjaciu kartu na metro. Na Didube je okrem maršrutiek aj trh so všeličím a hlavne strašný dopravný chaos a bordel. Už sa začína na nás prejavovať únava. Ešte si od bábušky kúpime Stalinovo obľúbené víno Chvančkara. Ešte chvíľu posedíme na izbe, dáme si víno a o deviatej sme v posteli.
Zajtra sa vrátime do Kutaisi. Čo nás tam čaká a oplatí sa toto mesto navštíviť? Môžete si prečítať v druhej časti nášho krátkeho putovania po Gruzínsku.
Ak sa Vám moje články páčia, môžete ma podporiť svojim hlasom v súťaži Bloger roka 2017.
Ďakujem za Váš hlas.
