Rozhodol som sa pre cestu vlakom. Po neúspešnom pokuse o zakúpenie lístkov cez web ukrajinských železníc, som si kúpil lístok do Kyjeva priamo na stanici v Prešove. Ostatné lístky som kupoval už na Ukrajine. Ubytovanie som si rezervoval tiež cez web.
Tieto zápisky som spísal ja vlastným prstom do tabletu, ale inšpiráciou mi bola moja dcéra Soňa, ktorá mi dala pred cestou zápisník a povedala len píš, som veľmi zvedavá. Ona má občas spisovateľské sklony a na dovolenke si zvykne písať denník. Tak som si povedal, že to skúsim aj ja.
1. deň - Cesta tam, kde ma to ťahalo už dávno, Košice - Kyjev
V prvý deň je cieľom cesta, túto múdrosť som si už dávno osvojil. Tentokrát je to straaaaašne dlhááá cesta. V Košiciach som si do kupé prisadol k Ivanovi, staršiemu pánovi (dôchodcovi) z Ivano Frankovska. Bol pozrieť vnúčatá vo Viedni. Dali sme sa trochu do reči, rozprávali o vojne a ťažkom živote u nich.
Zoznámil som sa aj s rodinkou, kde on je Slovák a ona Ukrajinka + jedno mimino a jeden tínedžer. Počas čakania v Čope, kým nám vymenia podvozok na vagónoch, sme sa celkom dobre porozprávali. Odporučili mi, čo sa v Kyjeve oplatí pozrieť a napríklad aj veľký trh v Odese, ktorý sa volá sa 7. km. Podvozky menia na každom vagóne osobitne. Rozpoja celý vlak, vagóny na obrovských heveroch zdvihnú do výšky a menia. Celé to v Čope trvalo nekonečné 4 hodiny. Zatiaľ samozrejme nefunguje klimatizácia a slnko pražilo ako šialené. Je možnosť prečkať to aj v čakárni na stanici, ale to som zo zvedavosti nevyužil. Ešte som sa dal do reči s mladým hokejistom, mal na hlave bejzbolku Slovana Bratislava, tak som sa mu prihovoril. Je z Charkova a hraje za juniorku Slovana.
Prejazd Karpatmi bol krásny, predierali sme sa lesmi kľukatými cestami a tunelmi, ktoré boli vždy starostlivo chránené strážnikom so zbraňou. Určite sa chcem do tejto oblasti ešte vrátiť, bolo tam aj z vlaku vidieť veľa turistov s batohmi. Z okna som pozoroval krásnu letnú ospalú atmosféru ako vo filme Unavení slnkom. Celé rodiny sa pri rieke opaľovali, kúpali, muži chytali ryby, stanovali.
Na stanici vo Ľvove sme mali 20 minút, tak som si bol pretiahnuť telo na peróne. Tam usilovné bábušky ponúkali cholodnu vodu, pivo, moroženoje, pirožky. Podnikanie na ukrajinsky spôsob.
Vo vlaku to bolo ráno ako v Účastníkoch zájazdu. Dežurnaja chodila od kupé do kupé a volala "stakánčiky, ešte adin stakánčik" no nakoniec ho asi ani nenašla.
Celá cesta z Prešova do Kyjeva mi trvala 24 hodín, chvíľami krásnych, chvíľami otravných.
2. deň - Kyjev - stoličné mesto
Bolo krásne slnečné ráno a všade navôkol šíra krajina - Ukrajina.
Hneď po príchode som si kúpil lístok do Odesy. Plánoval som ísť nočným vlakom v pondelok, ale lístky boli vypredané, tak nakoniec pôjdem poobedňajším a v Odese budem 23.31. Nie ideálne prísť do cudzieho mesta o polnoci, ale podarilo sa mi nájsť ubytovanie neďaleko stanice (odhadom tak do 2 kilometrov).
Batoh som odložil do úschovne a vyrazil som do Lavry. Vyšiel som zo stanice a hodnú chvíľu sa motal a nevedel nájsť metro. No asi som slepý, bolo tam veľké logo, ale na streche budovy prímestskej stanice. Lenže aj tá budova bola vysoká a tak vysoko som to teda nehľadal, normálne označenia, ako v iných mestách formou značiek tam nebolo.
Metro bol zážitok, tá hĺbka cestou do stanice Arsenaľna až vyvolávala závrat. Je vraj najhlbšia na svete, 105,5 m pod zemou.
Lavra ma očarila, najprv som sa tam bál fotiť (videl som tam zákaz), ale keď fotili všetci ostatní, odhodlal som sa aj ja. Krásny kláštor, výzdoba. Ďalším veľkým zážitkom bola peščera (jaskyňa), kde sú pochovaní ich svätí. Do podzemia sa ide len so sviečkou v ruke. Úzke chodby a veľa ľudí, ktorí sa modlia a bozkávajú svätých vystavených v malých presklených katafalkoch.
Keď som už chcel ísť z Lavry preč, zbadal som múzeum miniatúr, na všetky exponáty sa pozeralo ako keby cez mikroskop. Dnu sa nesmelo fotiť, tak len plagát o výstave.
Bol som aj hladný, ale nejako som sa v miestnych táckovňach nevedel odhodlať. Asi ten puch, ktorý si pamätám ešte z čias školskej jedálne na základnej škole. Išiel som ešte pozrieť Mať Rodinu (alebo ak chcete Matku Vlasť), bola veľkolepá. Celé to bolo také megalomanské, ruské.
Potom som si dal kvas a maršrutkou sa odviezol na zastávku metra Arsenaľna.
Tam som zbadal pub Porter, kde mali dobré nefiltrované pivo a celkom slušný výber jedál. Dal som si boršč s pampúšikom a pelmene. Všade bolo plno kôpru, ktorý obľubujem len v kyslých uhorkách a inak ho vôbec nejem, ale čo už. Na dovolenke mi to tak nevadí, asi je ten kôpor lepší :-)
Mal som tam menší incident s miestnym mačom. Fotil som si jedlo a nepáčilo sa mu to, myslel že fotím jeho. Vyzeralo to, že bol na obede s mladou milenkou, on mal tak 60 a ona asi niečo cez 30. Povedal mi niečo v tom zmysle, že keď zverejním jeho foto tak ma sejme. Ja som sa snažil vyzerať drsne a povedal som mu: „A ty kto?“ Ešte si ma aj odfotil do mobilu.
Potom som šiel po batoh na stanicu a ubytovať sa. Našiel som to celkom ľahko. Dal som si sprchu, trochu oddýchol, pozapisoval výdavky a zážitky, zdriemol si a cca o 18.00 vyrazil na Chreščatik.
Najprv som prešiel cez trh, kde som ochutnal 3 druhy kaviáru. Bábuške sa asi veľmi nepáčilo, že som napriek tomu nič nekúpil a pritom mi ponúkala zľavu zo 400 na 250 hrivien za škatuľku.
Chreščatik je úžasný, hlavne v nedeľu večer, keď je uzavretý pre dopravu a je z neho pešia zóna. Honosné budovy, kopa ľudí a zábava. Až som prišiel na Majdan. Bolo tam zhromaždenie. Ja som si pozrel fotky a mená ľudí, ktorí tam zahynuli v roku 2014 a bolo mi z toho smutno. Nakoniec som si na veľké dobiedzanie, vraj ukrajinských veteránov kúpil za 30 UAH stužku na ruku.
Zašiel som na pivo a potom k sv. Sofii. Bolo však už zavreté, tak som sa prešiel k sv. Michalovi a zviezol sa pozemnou lanovkou (funikulerom) k Dnepru.
Pri rieke bolo veľa stánkov a ľudí a pekný vyhlaď na lode, pláž a Kyjev. Dal som si Šaurmu, niečo ako kebab a pivo a vyviezol sa lanovkou naspäť. Už som len za miznúceho slnka prešiel cez Majdan a Chreščatik do hotela.
Pokračovanie nájdete v 2.časti mojich zápiskov.
