Lebo okolie vodnej nádrže je ochranným pásmom. Na tomto území kedysi ležalo 7 obcí, ktoré v roku 1986 zanikli. Obyvatelia boli vysťahovaní a dediny boli zrovnané so zemou a vymazané z mapy Slovenska. Starina je najväčšou nádržou na pitnú vodu na Slovensku a leží na území Národného parku Poloniny. Zásobuje vodou široké okolie a aj veľké mestá ako Prešov a Košice. V súčasnosti sa do ochranného pásma Stariny dá dostať pešo, bikom alebo na špeciálne povolenie aj autom. Je to také miesto duchov. Nachádzajú sa tu však ešte cintoríny, opustené ovocné sady a vidno aj nejaké prístrešky alebo chaty, ktoré patria pravdepodobne ľuďom z vysídlených obcí.

Z Prešova som sa vybral do Stakčína vlakom o šiestej s prestupom v Humennom. O pol desiatej som bol na mieste a mohol vyraziť na objavnú cestu do kraja nikoho. Prvých niekoľko kilometrov som absolvoval s novým známym z vlaku, bikerom z Humenného. Vo vlaku sme sa dali do reči a zistili, že máme čiastočne spoločnú cestu. Prešli sme cez kontrolnú rampu a pokračovali po ľavej strane vodnej nádrže. Čakal som, že hneď uvidím obrovskú vodnú plochu, ale medzi cestou a vodou bol ešte les. Až po vyše piatich kilometrov, keď sme boli už prakticky na konci Stariny sa pred nami objavila voda.


Neďaleko drevenej kaplnky sme sa so známym rozlúčili. Moja zvedavosť mi vravela: "Choď to preskúmať, veď sa nikde neponáhľaš". O chvíľu, na moje prekvapenie, som stretol človeka opravujúceho miestnu komunikáciu. Oprava spočívala v nasypaní akejsi zmesi, asi štrk so starým asfaltom, do dier na ceste. Stav cesty je vhodný pre biky, ale už menej pre autá. Zastavil som sa pri označení začiatku bývalej obce Ruské a prečítal som si informácie na tabuli.




Po dvadsiatich kilometroch (od Stakčína) som na rázcestí. Najprv som si obzrel studničku a potom turistické značky. Pôvodne som mal trasu naplánovanú ako okruh okolo Stariny. Ale vidím Ruské sedlo len 1,5 hodiny, pozriem na hodinky niečo po jedenástej. Však mám kopec času. Skúsim to sedlo, ak by to bolo príliš strmé tak sa otočím a pôjdem podľa pôvodného plánu. Tak som sa vydal objavovať niečo nové.


Idem si dva, tri kilometre pozorujem chatky, celkom upravené záhrady a kopec nie a nie začať.


Cesta sa síce postupne mení na šotolinu a neskôr na lesnú cestu, ale dá sa. Krajina je nádherná a taká panenská.



A zrazu som v sedle, na hranici s Poľskom. Tam stretám konečne ľudí. Poliaka na motorke a dvoch peších turistov. Na poľskú stranu vedia pekná cestička, tak sa krátko po nej spustím. Ale už nie ďaleko, veď vrátiť sa musím do kopca. Ešte si urobím vrcholovú fotku a tesne pod vrcholom zbadám odbočku k studničke. A neďaleko studničky je aj útulňa, v ktorej niekto spí. Sadnem si teda pred ňou a naobedujem sa zo zásob z domu.




Potom ma čaká príjemných osem kilometrov zjazdu.


Som opäť na rázcestí a pokračujem po naplánovanej trase. Po chvíli začnem v duchu nadávať. Očakával som už viac menej klesanie a ja skoro štyri kilometre opäť mierne stúpam. Je horúco a pomaly mi dochádza voda. Pozriem na čas na mobile a som zmätený. Mobilný signál naskočí len občas. Až neskôr som si všimol, že občas mi nabehne ukrajinská sieť a s ňou aj ich čas o hodinu posunutý. Tak raz mám ešte kopu času do odchodu vlaku a zrazu len tak-tak, že stihnem dôjsť.

Konečne nejaká dedina (Topoľa) a v nej krčma. Neuvážene si v duchu poviem, že posedenie na slnku nemusím a tak sa ani nezastavujem, veď ešte mám asi tak hlt vody. Bude ešte jedna dedina Príslop, tam sa už určite zastavím. Ale to som sa prepočítal, tam žiadny obchod a ani krčma nie je. Je to taká malá dedinka. Tak hurá do Stakčína.


A opäť stúpam smerom k priehrade. V ústach mám vyschnuté, vyplazený jazyk sa pomaly motá do špicov biku, ale už som pri priehradnom múre. Nejdem už ani na vyhliadkovú vežu, ale z posledných síl nahodím tempo a prichádzam do prvej krčmy v Stakčíne. Rovno si objednám dve pivá. Len tak zasyčalo, akoby som ich vlial do vysokej pece. Už ma čaká len cesta vlakom domov. Opäť prestup v Humennom, tentokrát do starej motorky. Ako klimatizácia tu funguje len otvorené okno, tak sa trochu vysaunujem a som doma v Prešove.
Celkovo výlet považujem za veľmi vydarený, len som si mohol vybrať trochu príjemnejšie počasie a nie dnešných 35 stupňov.