V stredu som na pive s Lacom a namotám ho na tento super výlet. Miro si berie dovolenku už vo štvrtok a ide s dcérou poznávať krásy Východu na hrad Kapušany. Večer mi však píše: „Som si do.... koleno, skúšal som pedálovať a bolí to. Zajtrajšie kopce by som nedal a je to to operované koleno. Tak zo mňa nič". Ešteže som zabezpečil plnohodnotnú náhradu Laca. No plnohodnotnú, nevypije toľko piva a jazdí na elektrobajku, proste dôchodca.
Ráno sa s Lacom stretávame v Prešove na stanici a adrenalín začína. Stihneme rýchlik v Kysaku? Prvá etapa dopadla úspešne, aj keď nástup v Kysaku s bicyklami na úzkom nástupišti je len pre silné povahy :(
Neprejde viac ako 5 minút a plán ide do kytek, ako hovoria bratia Češi. Rýchlik mešká a samozrejme priamy prípoj (električka) z Popradu do Tatranskej Lomnice na nás nečaká. Tak si hodinu môžeme prezerať prekrásnu popradskú stanicu. V Starom Smokovci už neprestupujeme, ale sadáme na bajk. Však do Lomnice je to dole kopcom. Tu sa stretneme s Tomášom. Vyrazíme po ceste smer Tatranská Kotlina. Prechádzame popri preplnených parkoviskách pri Bielej vode a sme radi, že smerujeme inam. Tesne pre Kotlinou sme konečne na cyklochodníku. Začína idylka, teda až na to, že začína stúpanie, ale je to aspoň mimo cestnej premávky. Zastavíme sa ešte u Baby Jagy na jedno malé a už idem Monkovou dolinou.


Je to pekná trasa a stretávame aj nemnoho turistov. Horšie je, že prídeme k spodným staniciam lanoviek v lyžiarskom stredisku Ždiar Strednica. To znamená, hor sa nahor. Laco nám mizne pred očami a my s Tomášom chvíľu šliapeme a chvíľu tlačíme. Aj to je horská cyklistika.


Sme pri ceste. Ideme skratkou cez lúku alebo naokolo odporúčanou cyklotrasou? Čo to budeme obchádzať, veď to dáme. No spočiatku to šlo a potom to šlo tlačením. Nevadí. Laco si nás fotí a má ten priblblý úsmev elektobajkera. Alebo sa mi to len zdá? Skratka to bola dobrá, síce horšou cestou, ale aspoň kratšia. Sme na hrebeni a na počudovanie ďalší ozajstní turisti s batohmi.


Ešte chvíľu vystúpame k najvyššiemu bodu a potom to bude už stále z kopca. To tvrdím Tomášovi a Lacovi, ale hlavne sebe. No v skutočnosti je to ako v živote, raz ideš hore a raz dole. Teda ak by sme toľko šli hore v živote, kde sme už mohli byť. Minimálne riaditelia galaxie.
Cesta po hrebeni je však krásna a široká. Občas síce blato, ale dá sa obísť.





Onedlho prechádzame okolo cesty korunami stromov v Bachledovej doline. Tu sa to zahusťuje, však tu ide lanovka. Chcelo by to pivko, ale hordy ľudí nás odradia, tak si dáme desiatu z domu, zapijeme vodou a to musí stačiť. Neprišli sme sem stáť v radoch.



Pokračujeme okolo rozhľadne, cestička sa postupne zužuje. A stále ideme aj do kopca, tu muselo niečo zlyhať. Buď ešte prebieha vrásnenie alebo sme s Mirom trasu až tak detailne neštudovali. Horšie je, že blato sa už nedá ani obísť a spadnuté stromy musíme obchádzať veľkým oblúkom. Dorazí nás kopec pred rázcestím Smrečiny. Aj Laco s e-bajkom ho vyšiel tak-tak a mi s Tomášom tu tlačíme a nič pekné si pritom nešomreme pod nos.



Padá rozhodnutie, že pri najbližšej odbočke smerom dole, ideme dole aj my. Aspoňže výhľady na Tatry nám dodávajú sily. Prvá odbočka je zarastená, tak ideme k druhej. Tá je trošku lepšia, ale aj tak ideme vysokou trávou s ukrytými kameňmi. Tomáša aj raz vyvráti, ale je to tvrdý chlap. Dole na lúke stratíme značku a tak prejdeme ohradou pre kravičky a sme ... No tu teda na pivo nejdeme, sme vo Výbornej. V Slovenskej Vsi je krčma ďalej od trasy, tak ani tam. Ale v Spišskej Belej sa konečne dočkáme. „Chlapci ja končím. Však aj tu ide vlak“. Laco s Tomášom chcú ísť až do Popradu. Argumenty nepomáhajú, tak pritvrdím „Chlopi, máme cez 50 (km a väčšina aj rokov) a do Popradu ešte 30 (km), majte rozum“. Elektrobajker sa len usmieva (stále ten e-úsmev) a Tomáš ide vlastne domov. Neviete čo činíte, ideme ďalej.
Do Kežmarku je to paráda, po cyklochodníku a prechádzame cez krásnu záhradu kaštieľa Strážky. Ešteže ideme okolo bajkparku. To je paráda, trochu sa vybláznim.

V Kežmarku naše srdcia plesajú na toľkou krásou. História na nás dýcha z každej ulice v centre mesta. „Ale tu naozaj končím, idem na vlak“. Moja vyhrážka opäť nemá žiadnu odozvu a tak pokračujeme krásnym cyklochodníkom do známeho Vrbova so svojim termálnym kúpaliskom.

My sa však kúpeme len vo vlastnom pote, je to dosť do kopca, ale stojí to za to. Vo Vrbove zamierime na Žakovce a po krátkom zaváhaní mierime ku skládke a po poľnej ceste popod diaľnicu. Po chvíli vidím Poprad. Nie je to je len fatamorgána? Alebo blúznim od únavy? Nie, nie. Sú to Stráže, hurá! Sme v Poprade.
Už len okolo aquaparku po cyklochodníku zabočíme na stanicu. Zvládli sme to.
Rozlúčime sa s Tomášom a ideme s Lacom na vlak.


Bolo to krásne, bolo to náročne a možno si to niekedy v trochu pozmenenej podobe zopakujeme. Však nech si to Miro tiež „odtrpí“. Teda, až keď si to koleno dá do poriadku.

A ak ste náhodou rovnakí blázni ako my, tu je trasa.