Tak ho aktuálne zaradzujem ako možnú inšpiráciu pre bikerov.
Naša cyklopartia z práce sa zminimalizovala na nás dvoch a tak som presvedčil syna a môjho kamaráta Laca z Prešova.
Večer si ešte dáme bojovú poradu s Lacom pri pive. Je trochu skeptický ohľadne počasia, vraj sa blížia veľké búrky a možno zmokneme. Podľa Aladina má však byť „príjemných“ 27 a pod mrakom.
S Filipom vyrážame z domu ráno o piatej a šťastnú cestu nám popraje aj naša staršia pani suseda so slovami: „Tie bicykle si neopierajte o našu garáž, máte svoju“. Ani jej nevysvetľujeme, že o otvorenú garáž sa bicykle zle opierajú :)
Na stanici v Prešove sa stretávame s Lacom a v Košiciach s Mirom. My máme viac ako polhodinu na prestup a môžeme to považovať takmer za priamy spoj, cestou späť takéto šťastie nemáme. Tak sa konečne aj najeme a doplníme zásoby. Cesta vlakom do Stredy nad Bodrogom je príjemná. Jazdia tu modernejšie vlaky ako medzi Košicami a Prešovom, dokonca sú tu zásuvky aj USB porty na dobitie mobilu.
Dnes je kapitánom Miro. Má stiahnutú trasu v Locuse a tak ideme za ním. Zo stanice zabočíme doľava, ideme malú chvíľku po ceste a zabočíme vpravo na hrádzu, sú tam aj smerové tabule. Najprv ideme po paneloch a postupne to prechádza zo starej asfaltky až do šotoliny. Chvíľu ideme aj po poľnej ceste zarastenej vysokou trávou. Pripadáme si ako v divočine a je to príjemné. Sledujeme tok Bodrogu proti jeho prúdu.
Trasa nás zavedie aj na miesto kde vzniká a to sútokom rieky Ondava a Latorica v Bodrockom lese. Rieka Bodrog je jedinou východoslovenskou vodnou cestou. Je splavná väčšími loďami, podľa vodného stavu dosahuje hĺbku min. 230 cm. Cesta k sútoku je trochu náročnejšia a platíme za to aj krvou. Komáre sú tu predsa doma a my sme dobrou pristávacou dráhou. Je tu krásne a široko – ďaleko ani živej duše. Navyše dokazuje to aj značka pri rieke. Jej význam si vyložíme, že je to miesto kde sa aj muchy otáčajú :))
Neďaleko ale nájdeme aj čln, takže civilizácia má predsa len dosah aj sem. Určite to nemyslím urážlivo pre miestnych, ale pre nás „mestických“ je to príjemná zmena. Stretávame tu tak maximálne srnky, kačky a iné vtáctvo a dokonca Miro zazrel aj vretenicu čiernu. Všelijakých malých hadíkov vidíme popri ceste častejšie. Nachádzame sa už v chránenej krajinnej oblasti Latorica.
Pokračujeme po hrádzi, kde občas musíme podliezť alebo obísť závoru a raz aj zavretú bránu. Cesta je často niekoľko kilometrov rovná ako priamka a my sa tešíme na každú zákrutu. Slniečko začalo pripekať a mraky, ani búrky podľa predpovede sa akosi nekonajú. Rozhodneme sa odbočiť z trasy po informácii, že najbližších asi 30 km nebude žiadna dedina. Zájdeme do obce Rad, kde je našťastie otvorený obchod a tak sa občerstvíme a niečo si zajeme. Obchodník je veľmi príjemný a jeho prvá otázka je: "Čo Vás sem privádza?" Odpovieme mu, že zvedavosť a krásna príroda. Nakoniec nám aj poradí ďalšiu reštauráciu, ktorú vraj máme po ceste. Veľmi sme mu nerozumeli, hovoril s výrazným maďarským akcentom, ale ako sme sa neskôr presvedčili mal pravdu. Ešte k tomu akcentu, berieme to ako súčasť nášho kultúrneho dedičstva a aj týmto je Slovensko také rôznorodé. Dôležité je ako sa ľudia správajú a nie ako rozprávajú. Z nás Šarišanov si tiež uťahujú kvôli nášmu prízvuku.
Vrátime sa na hrádzu, tentoraz už na Latorici vidíme aj krásne lekná. Tesne pred dvanástou dorazíme k bufetu pri Latorici, kde si dáme obed. Dobrú fazuľovicu a Laco držky na paprike. Po takom obede musíme chvíľu aj oddýchnuť a na pretrávenie je najlepšia Plzeň.
Čaká nás najvýchodnejšia časť trasy a dostaneme sa až do tesnej blízkosti Ukrajinskej hranice. Pokračujem mostíkom cez rieku a keď je už Miro asi v polovici všimne si Laco na zemi tabličku s upozornením Lávka nepriechodná. Nám to neprekáža, ale v polovici si všimneme, že niekoľko desiatok metrov je iná, zaujímavejšia visutá lávka cez Latoricu. Tak sa vrátime a ideme na to.
Ja ako dokumentarista idem prvý aj s kamerou a všetko natáčam. Most sa so mnou kýve, v jednej ruke mám kameru a v druhej bike a mám pocit ako keby som bol pripitý. Dosky vyzerajú byť zdravé, ale medzery sú dosť veľké, aby sa dal vidieť tok rieky. V strede sú aj trochu prehnuté. Šťastne som na druhej strane a môže ísť ďalší. Tešíme sa ako malí chlapci a ešte sa chvíľu prechádzame po moste a robíme si foto.
Čaká nás ešte spiatočná cesta do Stredy nad Bodrogom. Už toho máme aj celkom dosť, slnko pripeká ako divé a tá búrka nikde. Pre spestrenie cesty, dostanem ešte aj defekt. Cesta začína byť únavná, na šotoline to ide o dosť ťažšie ako na asfaltke a obchádzame diery po vyschnutých mlákach. Zastavíme sa ešte raz v dedinke Rad na doplnenie tekutín a ďalej pokračujeme už po cestách cez Svätú Máriu a Somotor. Je to rýchlejšie, ale vzhľadom na rýchlo jazdiace autá aj nebezpečnejšie.
Na stanicu prídeme o trištvrte na šesť. Vlak nám ide po pol siedmej a vtedy sa už dvíha vietor a o chvíľu začne aj pršať. V Košiciach sme pred ôsmou a vystupujeme za dažďa. Spomíname na 30 stupňov na hrádzi a klepeme kosu pri asi 15- stich stupňoch. Vlak do Prešova nám ide až o pol desiatej aj to nie priamo a musíme ešte raz prestúpiť v Kysaku. Ďakujeme národnému dopravcovi, že nás takto udržiava v strehu a kondícii :(
My s Filipom máme doma na tachometri 93 km. Bolo to celkom náročné aj keď sme šli neustále po rovine. Slnko a šotolina (cca 75 km) nám dali celkom zabrať. Ale objavili sme ďalšiu krásnu časť Slovenska, oblasť mokradí popri Bodrogu a Latorici.
