Vyrazili sme skoro ráno vlakom. Miro a Miro z Košíc a ja z Prešova. Stretli sme sa vo vlaku v Kysaku. Ako som im „dobre“ poradil, kúpili sme si aj miestenky. Úplne zbytočne, lebo celú cestu sme presedeli a prekecali v jedálenskom vozni. V Štrbe sme vystúpili a pred ôsmou sa vydali našim prvým stúpaním po ceste smerom na Štrbské Pleso.
Po skoro piatich kilometroch sme odbočili na lesnú asfaltovú cestu, ktorá vedie paralelne s hlavnou cestou smerom na Podbanské. Klesali sme a hlavne stúpali až sme sa dostali na tú hlavnú cestu. Potom to už bol väčšinou zjazd až do Podbanského. Bol čas na desiatu a posilnenie sa. Preto sme sa najedli a odskočili si na pivko do hotela Permon.
Oddýchnutý sme mohli v dobrej nálade vyraziť do Tichej doliny. Je to krásna vyhliadková trasa. Síce neustále stúpame, ale je to prijateľné a hlavne to stojí za tie krásne výhľady na uchvacujúcu prírodu. Zhruba za hodinku sme hore. Teda obaja Mirovia, postavami cyklisti vrchári, tam boli o niečo skôr ako ja atlét ťažkej váhy. Nevadí, veď nie sme na pretekoch. Opäť nám vyhladlo, tak niečo malé zjeme, pokocháme sa pohľadmi na hory a vyhrejeme sa na slniečku. Čaká nás sladká odmena 10 kilometrový zjazd, ktorý si náležite vychutnáme.
Prídeme na rázcestie, zhodnotíme sily a bez váhania sa vydávame opäť do mierneho stúpania, tentoraz Kôprovou dolinou. Na jej konci nás čaká krátky výlet po vlastných ku Kmeťovmu vodopádu. Je to najvyšší vodopád na Slovensku, s výškou 80 až 90 metrov.
No a najnáročnejšia časť dnešného dňa je už za nami (to som ešte nevedel čo Mirovia na mňa ušijú) a čaká nás už len zjazdovanie. Vydali sme sa späť na Podbanské. Tam sme sa zastavili na obed.
Z Podbanského sme šli asi dva kilometre do kopca cestou na Štrbské Pleso a potom sme odbočili na lesnú asfaltku. Nasledoval prvotriedny 14 kilometrový zjazd až do dedinky Hybe. Cesta sa občas zmenila na šotolinu, chvíľu aj spŕchlo a chvíľu nám krátke stúpania pripomenuli, že sme ešte v Tatrách.
V dedine sme stretli Pacha, odfotili sme sa spolu a pozval nás do svojej krčmy na frndžalicu. Medzi rečou sa nám veru aj trochu posťažoval, že ako on preslávil obec. Vraví: "Bisťu aj bohatým som bral a chudobe rozdával a ani tu pamätnú izbu nemám, nieto ešte múzeum.“ Tak sa veru Pacho zasníval.
Asi to bolo tou frndžalicou, inak si to neviem vysvetliť, ale okolo piatej sme sa rozhodli ísť na vlak do Liptovského Mikuláša. Bolo to ešte 20 kilákov. No nebol som veľmi nadšený, ale Miro a Miro ma prehlasovali. Vlak odchádzal o 50 minút. Bolo to stále mierné klesanie. Dali mi aj druhú možnosť a to opačným smerom do Štrby. Tiež 20 kilometrov, ale mierneho stúpania a získali by sme pol hodinu navyše.
Do Liptovského Hrádku to bolo celkom pohodové, ale potom prišla rovina a vietor. Mlel som z posledného, tak ma Miro zobral do háku a zase sme mali dobré tempo, vydržal som tak 5 kilometrov. Pred Mikulášom naňho kričím, že už nevládzem nech spomalí. V tom vetre ma nepočuje a pokračuje svojím tempom ďalej. V meste zistili, že ma stratili. Tak počkali na krajnici. Pokračujeme mestom, pýtame sa na cestu na stanicu a vyzerá to optimisticky. Na stanicu sme dorazili 10 minút pred odchodom vlaku. Kúpili sme lístky, tentokrát bez miestenky. Nastupujeme, odkladáme biky do stojanov a sadáme rovno do jedálenského vozňa. Tam rozoberieme dnešný vydarený výlet a v Kysaku sa lúčime.
Záverečný sumár. S cestou na stanicu a zo stanice domov to máme cez 100 km a nastúpali sme asi 1300 metrov.
Náročný, ale krásny deň, ktorý sa oplatí zopakovať.
