Ale aspoň sme naraňajkovaní a najbližšie sa zastavujeme až o pol dvanástej na desiatu. Jogurty a žemľu jeme priamo pred obchodom a tu k nám pristúpi tiež cyklista a opýta sa „Are you from Sweden?“ Asi ho zmiatla Sonina farba pleti. Po odpovedi, že sme zo Slovenska trochu sklamane odchádza.
V tejto časti Balatoni Körút (cyklotrasy okolo Balatonu) skončili nekonečné dedinky a ideme po cyklochodníku popri ceste a železnici. Zrazu zbadám menu za 900 forintov, tak neodolám a zastavujem. Je to taká rodinná reštaurácia alebo skôr bufet so sedením a plážou. Je tam príjemný chládok. Objednávam si to, čo vidím pri vedľajšom stole. Veľmi dobre to vyzerá, plátok mäsa skrytý pod kopou dusených šampiňónov a opekané zemiaky. Pýtam sa Soni, či nie je hladná. Vraví, že nie, tak jej objednám len pitie. Ale keď mi donesú jedlo, odje mi z polievky (a to bola jej neobľúbená paradajková) a aj z hlavného jedla.
Do Keszthely to už nie je ďaleko, ale to by som nemohol začať špekulovať (asi preto, že sme mali dobrý čas a do večera bolo ešte ďaleko). Prvýkrát sme si nevybrali kemp, ktorý som naplánoval. Bol síce rodinný pri dome, ale pôda bola značne vyschnutá a tvrdá a len samé karavany. Tak sme šli ďalej, cestou len pár sto metrov ďalší kemp. Ten sa mi nepáčil, lebo bol ďaleko od pláže. Po pár kilometroch sme uvideli smerovky k Wellness kempu, ale ani ten nespĺňal podmienku vzdialenosti od pláže. Soňa bola už viac ako naštvaná, tak som vedel, že mám už len jeden pokus. Našťastie asi po 15 minútach viac menej blúdenia sme našli vhodný kemp, primerane vzdialený od Balatonu. Bol síce drahší, ale mal bazén a bol celkom slušný. To som ešte nespomenul ten pravý dôvod Soninej nespokojnosti, boli sme už totiž v ďalšej dedine Gyenesdiás, asi 5 km od centra Keszthely. No kvôli tomu sa hnevať?
Vedel som, že to musím odčiniť a tak po postavení stanu a krátkom oddychu som už nedočkavo chcel vyraziť do mesta. Vypočul som si ponosy na zbytočných 10 km (tam aj späť), ale po krátkom hľadaní sme zasadli k honosnej večeri. Hneď bolo po únave a zlej nálade, len bola hladná a unavená z toho tepla (a to našťastie nie je chlap, lebo ten keď je hladný...).
Potom sme trochu prešli centrom, schladili sa pod vodnou hmlou a šli si zaplávať do Balatonu. Ešte sme mali jednu vtipnú príhodu so strateným kľúčom od zámku bicykla, ale o tom sa nebudem rozpisovať, lebo sa to týka mojej roztržitosti a Soňa ma už aj tak vysmiala.
5. deň - oddychový. Výlet do Hévizu na kúpalisko/jazero
Čakal nás voľný deň, to znamená ani nie 30 km a bez batožiny. Najprv sme si pozreli kaštieľ Festetics a potom po krásnych cyklochodníkoch, chvíľami lesom až do Hévizu. Prišli sme rovno pred areál kúpaliska a tak sme neváhali. Veď je to najväčšie prírodné jazero s liečivou termálnou vodou na svete. Vybrali sme si lehátka, na ktorých sme nakoniec ležali asi tak minútu a išli plávať. Prekvapilo nás, že úplná väčšina ľudí vo vode mala nafukovacie kolesá. Asi je to tým, že voda je hlboká od dvoch do 38 metrov a im sa nechce stále plávať, ale len sa tak vznášať v liečivej vode. My sme však prišli plávať. Za 4 hodiny čo sme tam boli, sme ho oboplávali len dvakrát vďaka jeho rozmerom. Vyskúšali sme aj bahenný kúpeľ a samozrejme poobzerali celý areál vrátane budovy uprostred. Za zmienku ešte stoja nádherné lekná, ktoré sa nachádzajú v jazere a vy môžete popri nich plávať.
Z kúpaliska sme vyšli plní zážitkov, ale s prázdnym bruchom. Takže po krátkej zastávke v centre sme si našli reštauráciu a najedli sa. Potom sme pokračovali v okružnej ceste mestečkom a keď sme už toho mali dosť, vybrali sme sa naspäť do Gyenesdiás.
Cestou späť sme si vybrali mierne inú trasu a tá nás doviedla opäť ku kaštieľu, tak sme ešte urobili selfie, keď slnko už bolo nízko. K Balatonu sme už nešli, veď sme boli vykúpaní. Ale mať v kempe bazén a neodskúšať ho? Tak sme sa aspoň namočili a dali niekoľko dĺžok.
Pokračovanie nájdete v 3.časti mojich zápiskov.
Ak ste nečítali predchádzajúcu časť, nájdete ju tu.
