Hlavne ak fúkal oproti alebo sa nás pokúšal zhodiť z biku z boku. Ale všetko zlé je na niečo dobré, aspoň nebolo horúco.
Deň sme začali romantickými raňajkami na brehu jazera a dopriali sme si aj sladké potešenie – krémeše. Však to spálime.
V prvej časti etapy sme sa ešte držali pobrežia, aj keď jazero sme už väčšinou nevideli. Keď sme došli do Balatonalmádi, skoro s plačom sme sa rozlúčili s Balatonom. Bolo nám pri ňom veľmi dobre a bude nám chýbať. Z nostalgie nás prebralo nejasné značenie smeru na Veszprém, ale po chvíli blúdenia sme sa dostali na správnu cestu a to bol len začiatok. Stúpali sme a zrazu krásny zjazd. Zarazilo ma, že opäť vidím Balaton. Vedel som, že to nie je s kostolným poriadkom. Pozriem do Locusu a sme mimo trasy, čo je však horšie musíme sa vrátiť skoro 1,5 kilometra do kopca. Čo už, tak sme si zanadávali na Maďarov (samozrejme len na tých, ktorí robia značenie cyklotrás) a šliapali. Odbočka bola totiž označená až v uličke, do ktorej sme mali odbočiť.
Onedlho však prišla odmena vo forme krásnej vinárskej reštaurácie priamo vo vinohrade. Samozrejme neváhal som a kúpil si fľašu vína na večer a keďže tam bolo tak útulne, dali sme si aj ľahší obed. Teda Soňa ovocnú polievku a ja výborný gulášik s veľmi štipľavými papričkami. Dal som si ich a zaplakal som, ale bolo to tak maďarsky csípős.
Ďalšia časť etapy bola čarovná, viedla lúkou popod les, potom chvíľu cez les a zrazu sme boli už v ďalšej dedinke. Tesne pred Veszprémom sme sa ešte stihli „napásť“ černíc, ktoré lemovali cyklochodník.
A už sme boli v meste. Zamierili sme do historického centra, ktorého dominantou je Hradný vrch a pretiahnuté dolomitové skalisko, vypínajúce sa nad riekou Séd. Najprv sme navštívili infocentrum, kde zapochybovali o zdolaní historického centra na bikoch. Bola tam síce kamenná dlažba a trochu do kopca, ale sme nejakí bikeri, tak sme to dali.
Centrum je naozaj zaujímavé, barokové domy a dominujúca katedrála sv. Michala. Keďže sme sa chceli prejsť aj na Benediktínsky vrch, biky sme opreli o kostol a ani ich nezamykali. Veď kto by kradol také ťažké opachy...
Potom sme sa už vybrali na stanicu. Jediné čo ma mrzelo je, že sme nevideli Veszprém arénu, halu kde hrávajú miestni hádzanári, jedno z najlepších mužstiev na svete.
Chvíľu si oddýchneme a najeme sa na stanici, tá mimochodom vyzerala tiež „historicky“ a už nám ide vlak. Kúpili sme aj lístky na biky, tak sme očakávali vlak s miestom na ne. Keď vlak prichádzal, hľadal som pohľadom vagón s piktogramom biku. Taký nebol, tak sme nastúpili do najbližšieho. Vlak bol dosť starý a žiadne špeciálne miesta na biky nemal. V úzkej chodbičke už bol jeden bike a tak sme sa po odporúčaní presunuli naprieč celým vagónom na opačný koniec. Tam taká istá úzka chodbička, tak sme to vzdali a biky opreli, zviazali gumicukmi, kvôli stabilite a usadili sa. Keď prišiel sprievodca skontroloval lístky a hotovo. Žiaden problém.
Po hodine a pol, asi tak o pol ôsmej sme boli opäť v Budapešti, teda presnejšie v Budínskej časti na stanici Déli. Už nás čakala len cesta do nášho známeho Biker kempu. Cestou sme ešte obdivovali túto časť mesta v atmosfére zapadajúceho slnka.
9. deň - Budapešť - Szentendre – Tahitótfalu
Opäť sme boli usilovní a už o 9-tej vyrážame aj keď bez raňajok, na tie sa zastavíme.
Začína sa záverečná časť našej dovolenky, putovanie popri Dunaji. Najprv prejdeme Budapešť od juhu na sever a popri tom sa už neviem, po ktorý krát kocháme jej krásou.
Na okraji mesta sme prechádzali rekreačnou oblasťou s plážami popri Dunaji, krásnymi vilami, rampami pre spúšťanie lodí na vodu a samozrejme malými krčmičkami. Potom už definitívne opúšťame veľkomesto a mierime do Szentendre. Od rána ideme po cyklochodníkoch a ideme krásnym prostredím.
A už sme v Szentendre (teda po našom v Svätom Ondrejovi), meste umenia a umelcov. Prejdeme sa malebnými uličkami plnými malých obchodíkov s umeleckými predmetmi, reštaurácií a kostolov rôznych vierovyznaní. Samozrejme zašli sme aj do štýlového obchodíku s tematickými tričkami a taškami a urobili sme si so Soňou radosť malým nákupom.
Už unavení slnkom sme si posedeli na námestí a dali si opäť rybu.
Po takomto oddychu môžeme vyraziť do cieľa našej cesty, kempu v Tahitótfalu. Tu ma čaká milé prekvapenie, v kempe čapujú české pivo a práve môj obľúbený Strakonický Dudák. Je tu navyše aj bazén. Tak sme postavili stan, okúpali sa, dali si pivko a malinovku. Čo s načatým večerom? Vyrazili sme ešte preskúmať dedinu a nakúpiť niečo pod zub.
Pokračovanie nájdete v 5. záverečnej časti mojich zápiskov.
Ak ste nečítali predchádzajúcu časť, nájdete ju tu.
