Telefonát zo dňa 11. novembra 2020.
"Pán Morávek, tu je Národná transfúzna stanica. (Zrejme sa tá lekárka predstavila menom, ale to som si nezapamätal - poznámka autora textu.) Volám vám ako registrovanému darcovi krvných doštičiek. Vidím, že ste aktívne darovali v Košiciach a už uplynuli 3 mesiace od vášho ostatného darovania krvi. Boli by ste ochotný prísť zajtra na separátor?"
(Technické vysvetlenie nižšie.)
"Veľmi rád, pani doktorka. Som kvôli tomu dokonca ochotný porušiť zákaz vychádzania a prídem."
(Rozhodol som sa veriť tomu, že ma pri vysvetlení dôvodu ignorácie nariadenia žiadny policajt s čo i len štipkou rozumu a empatie nebude pokutovať.)
"Zákaz vychádzania...?!"
"No zatiaľ je stále v platnosti a ja nemám certifikát."
(Pár sekúnd pauza.) "Aha. Ani ten prvý?"
"Žiadny. Ja mám inou formou dvojnásobne zdokladované, že som zdravý ako ryba."
"Tak to ale musím overiť u pani primárky. Nie som si istá, ako je to v takomto prípade."
Po desiatich minútach.
"Tak je mi to ľúto, pán Morávek. Darcu bez certifikátu podľa nariadenia vlády nesmieme ani len vpustiť do odberového centra. Mrzí ma to, potrebovali by sme vašu krvnú skupinu."
"Aj mňa to mrzí, v Košiciach a ešte predtým tu u vás som chodil mesiac čo mesiac. Nedá sa nič robiť, tak možno budúci týždeň." A v duchu mi napadlo: snáď to dovtedy človek, ktorý potrebuje moje krvné doštičky, prežije. I keď, ak by to bol niektorý z členov vlády... To bol iba sprostý a asi dosť nemiestny vtip, ospravedlňujem sa.
Vec sa má tak. Som dlhoročným darcom nielen krvi samotnej, ale dokonca darcom krvných doštičiek, ktoré sa z nej separujú. Ide o cca hodinový proces, kedy sedím bez pohybu s ihlami v oboch lakťových zhyboch. Trombocyty je možné darovať každý mesiac a ver mi, že za tie roky, čo moja krv spĺňa potrebné normy na ich darovanie, som skutočne mesiac čo mesiac tomuto štátu krvné doštičky daroval. Inak by som sotva mohol v mojich 45-ich rokoch byť držiteľom už diamantovej Janského plakety za 80 bezodplaných odberov. (A to nie sú v našom systéme zaznamenané ani zďaleka všetky, ktoré som kedy absolvoval. O darovaní plazmy v Rakúsku ani nepíšuc...)
Bol som síce dvakrát z krvi testovaný na protilátky covidu, naposledy 29.10.2020. To však túto vládu nezaujíma. No a nakoľko som z toho titulu, že nechodím do práce, nebol nútený
nechať sa mojou vlastnou vládou znásilniť a nedal som sa testovať,
nemám všemocný certifikát. A napriek tomu, že dávno uplynulo 10 "karanténnych" dní, čo musím byť zatvorený doma, stále (zatiaľ sa zdá, že do pondelka) nesmiem medzi ľudí a teda ani nič tomuto štátu darovať.
Možno som idiot, že vôbec ešte chcem. Lenže ja chcem darovať krv a ešte vzácnejšie trombocyty nie vláde, ale ČLOVEKU. Žiaľ, na Slovensku je to tak, že
naša vláda nereprezentuje štát, nereprezentuje národ, nereprezentuje človeka.
Rozhodla o "epidémii" a o "výnimočnom stave" na podklade smiešneho necelého percenta nakazených (!). Čo si dokonca sama zdokladovala celoplošným dobrovoľným znásilnením. Pardon, testovaním - stále si tie Igorove výrazy pletiem.
Certifikát je alfou a omegou. Nie skutočnosť, že som preukázateľne zdravý
Ani absolvovanie viac ako 10-dňovej karantény. Popri všeobecnej kvázi snahe aktuálneho premiéra "zachraňovať ľudské životy na Slovensku" sa tak nejako zabudlo nechať priestor aj na záchranu toho konkrétneho, ktorý to akútne potreboval. Napr. udelením výnimky v nariadení.
Vie niekto, na ako dlho ma môžu zatvoriť, ak za tohto fiktívneho "výnimočného stavu" pôjdem 17.11. protestovať do ulíc, na čo mi Ústava hypoteticky dáva neodňateľné právo? Pretože na Slovensku jedine certifikát "macht frei" - dáva slobodu (ako je to na mojej ilustračnej titulke). A nie nejaká trápna Ústava.
Ilustračná fotografia je z môjho vlastného archívu.