Mám jednu známu. Mám ju rada, i keď ma vie vytočiť do nepríčetnosti. Má už bezmála sedemdesiat, a čo na nej obdivujem, urobila si pred piatimi rokmi vysokú školu. Normálne odpromovala popri svojich asi o päťdesiat rokov mladších spolužiakoch. Trošku komické, ale klobúk dolu. Veď ja som rada, že mám titul, aj keď v dvadsiatke to človeku myslí úplne inak.
Musím uznať, že dotyčná má vedomosti, za ktoré by sa nemusel hambiť žiadny lekár, či jadrový fizyk. Musím sa priznať, že jej závidím. Čo ma však zaráža je, aký vzťah má k ľuďom okolo seba. Je pravda, že vyučuje na univerzite tretieho veku, takže prichádza s poslucháčmi pravidelne do styku. Nikdy som ju ale nepočula rozprávať: ten môj známy povedal alebo Anička mi minule hovorila alebo bola som s Vierkou tam a tam... Možno sa mýlim, ale táto moja známa nemá veľa priateľov. A čo ma na nej tak vytáča? Práve jej vedomosti. Ešte sa nestalo, aby som nepovedala niečo, čo by hneď nepodrobila svojej analýze. Tak napríklad: vravím jej: "Synovi dám zvyčajne niečo na raňajky, chlebík alebo rožok s maslom a k tomu mu dám zapiť vodu." " To nemyslíte vážne! S tým sa ani nikomu nechváte! Že vodu! Mlieko alebo aspoň čaj by mal piť!" Nuž, nevedela som, že voda je taká škodlivá.
Mám jednu známu. Mám ju rada, asi preto, že ma vždy niečim poteší. Učí v škôlke, "iba", takže nemá žiadne tituly. Dovolím si povedať, že ani vedomostne neexceluje, i keď vo svojej profesii vyniká. Má rada ľudí. Nikoho nepoúča, ani neradí. Pozná toľko ľudí, koľko som možno ani nestretla. A nielen povrchne. Vlastne sa jej ani nedovoláte, pretože má stále obsadené.
Takže neviem všetko, ale viem mať rada ľudí a pokúšam sa im rozumieť. Možno to nie je veľa, ale mne to stačí.
