Takže, začnem pekne z kraja, som žena. Tak okolo tridsiatky, zadaná, viac-menej detná. Ale po poriadku. Veď, prečo iné by som tu písala, než aby som obnažovala svoje vnútro, svoje súkromie, svoj životný údel, poslanie....no, je toho veľa. Takže. Ďakujem všetkým, čo reagujete. Ste moji kamaráti, a preto by sme sa mali lepšie spoznať. Cítim, ako po tom prahnete, ba až lipnete na tejto myšlienke...kto je to tá Andy.
Ako som už povedala, som žena. Narodila som sa ako žena a narodila som sa svojej matke, tiež žene.
Pôrod nebol ľahký, asi preto mám mierne zdeformovanú prednú časť tváre. Teda, vytvorilo sa mi tam niečo ako nos, ústa, oči...deformácia je slabé slovo. Potom ma z pôrodnice odniesli domov. Tam som žila s ockom a mamičkou harmonicky ako sa len dalo. Veď si to viete predstaviť. Matka hysterka, otec občas neprišiel načas domov, ale inak sme boli zdraví.
Ako dieťa som prekonala nespočetné množstvo chorôb. Možeme podiskutovať, to je dobrá látka.
Prišla základná škola a o aférky bolo postarané. Prvá poznámka v prvej triede. Ó, ako sa moji rodičia nasmiali! Vraj som prekonala rodinný rekord. Gratulujem.
Strednú som prešla s veľmi pestrým prospechom, ale to je vidno na mojej štylizácii a pravopise.
Vysoká, tak to nebudem ani zachádzať do podrobností...skrátka som ju spravila a basta.
Prvé zamestnanie...katastrofa, myslela som si, (ako moja kamarátka, ktorá držala celibát až do svadby a ani po deviatich rokoch manželstva sa z toho šoku nevie spamätať...), že keď som teoreticky pripravená, prakticky to bude malina. Houbeles bola. Skrátka katastrofa.
No, myslím si, že pre začiatok to stačí, dúfam, že aj vy, moji kamaráti, mi o sebe toho čo-to popíšete a budeme mať taký virtuálny spolok...teším sa.
Práve pozerám z okna a - nikoho nevidím na ulici. Určite všetci sedíte tu, mojkovia, a buď hľadáte osudovú lásku alebo aspoň akého-takého kamoša. Čaute, papa, myslím na vás.
P.S.: Neverili by ste koľko ľudí tu čaká na teplé slovko....útechu, tak do toho!
