Po skončení 1. svetovej vojny sa z Francúzska stalo koloniálne impérium. Aj napriek tomu, že medzi intelektuálmi vznikala debata o tom, či je kolonializmus pre Francúzsko morálne prijateľný, väčšina európskych mocností sa zhodla, že je nevyhnutný. V roku 1930 vlastnili obrovské územia v Afrike, Ázii, Južnej Amerike a Oceánii. Tieto územia boli zdrojom vzácnych surovín a chráneným trhom pre francúzske výrobky. Dôležité bolo aj medzinárodné hľadisko, pretože práve kolónie zabezpečovali Francúzsku medzinárodnú prestíž. Dokonca v rokoch 1. svetovej vojny Francúzi zmobilizovali vyše 500 000 vojakov z kolónií, prevažne z Madagaskaru, Alžírska či Tuniska. Stále tu ale žilo 80 miliónov obyvateľov, ktorí mali oficiálny štatút „sujets français“, čiže „francúzski poddaní“, z čoho vyplýva, že títo ľudia absolútne nemali rovnaké postavenie a práva ako obyvatelia Francúzska. Kolónie boli spravované Ministerstvom kolónií v Paríži a ich konanie spravoval súbor trestných zákonov, známy ako „Domorodý kódex“, podľa ktorého mohli väzniť „domorodé obyvateľstvo“ bez súdu, vykonávať tvrdé tresty alebo ich posielať na nútené práce. Francúzi tieto činy ospravedlňovali „teóriou civilizačnej misie“ (po francúzsky „mission civilisatrice“), ktorá tvrdila, že „domorodci“ sú príslušníci „nižšej rasy“ a tá sama o sebe nie je schopná pokroku, takže šírenie civilizácie (aj za cenu násilia) má byť morálnou povinnosťou Francúzska.
Nadvládu Francúzska nad „zaostalejšími krajinami“ mala demonštrovať aj veľkolepá Medzinárodná výstava kolónií, ktorú za pár mesiacov jej trvania navštívilo vyše osem miliónov návštevníkov a takisto prilákala enormný záujem médií. Je dôležité podotknúť, že takáto „ľudská výstava“ sa už vo Francúzsku organizovala v roku 1889 pri príležitosti 100. výročia Francúzskej revolúcie. Počas tejto výstavy ukazovali niekoľko rodín zo Senegalu, pričom návštevníci mohli sledovať ich každodenný život, vrátane prejavov ich sexuality. Ľudia im hádzali potravu a komentovali ich vzhľad a spôsob života. Na tejto výstave bolo cieľom ukázať „primitívneho divocha vo voľnej prírode“. Táto „ľudská ZOO“, ako ju často nazývajú aj historici, bola jasným dôkazom nadradenosti bielej rasy a potláčania ľudských práv. Druhá expozícia pochádzala z roku 1922 a konala sa v Marseille.
Medzinárodná koloniálna výstava v Paríži v roku 1931 však mala byť veľkolepá. Bola slávnostne otvorená francúzskym ministrom kolónií Paulom Reynaudom 6. mája 1931 v lesoparku a trvala až do novembra 1931. Vystavovala okolo 1500 Afričanov, lenže jej cieľom už nebolo zobraziť zaostalosť týchto kmeňov, ale demonštrovať tzv. „skroteného divocha“. Aj keď boli stále chápaní ako príslušníci nižšej rasy, pod vplyvom Francúzska napredovali. V dedinkách ukazovali ako sa domorodci naučili pestovať plodiny a ako sa postupne učia aj písať, čítať či počítať. Samozrejme túto výstavu sprevádzala aj obrovská propaganda, ktorá prirovnávala človeka k opici a ktorá sľubovala ľuďom „cestu okolo sveta za jeden deň“. Medzi pavilónmi sa ľudia presúvali vlakom a francúzska trikolóra a republikánske symboly mali demonštrovať dôležitosť Francúzska v ďalšom rozvoji týchto kolónií.
Samozrejme to, že takéto konanie bolo zvrátené si ľudia spočiatku neuvedomovali, avšak našli sa aj ľudia, ktorí s týmto počínaním nesúhlasili. Napríklad surrealistický básnik André Breton vydal pamflet s názvom „Nechoďte na koloniálnu výstavu!“ a takisto Sovietsky zväz zorganizoval antivýstavu s názvom „Pravda o kolóniách“, kde predstavovali zločiny kolonializmu. Smutné však je to, že hnutie Andrého Bretona malo len minimálny ohlas, avšak Medzinárodná koloniálna výstava sa dočkala enormného úspechu a ovplyvnila myslenie minimálne ďalších dvoch generácií.
