Aj maturitná skúška je len obyčajnou ľudskou skúškou.
Nemienim preto jej dôležitosť zvýrazňovať neprimeraným pátosom. Naopak. Je úplne normálne, že niektorí prežívajú stres, potia sa, koktajú, opakujú nezmyselné slová, nevedia sa vyjadriť, mlčia... Veď je to ľudské. A my - učitelia máme pochopenie. Neraz predsa to isté zažívame pred tabuľou. Neraz to podstúpime preto, že ide o čosi dôležitejšie, ako je len výmena informácií... Ide o myslenie. Ale nebudem zachádzať do filozofie.
Ja nesúhlasím s vyhlásením, ktoré nedávno zarezonovalo vo večernom spravodajstve, že nám hlúpne mládež. Skôr mám pocit, že mladí ľudia sa menia na akčných, niekedy aj pasívnych, ale určite „hrdinov" dnešnej konzumnej spoločnosti. Ich bezhraničná „efektívnosť" preferuje postoj: pri žiadnej námahe dosiahnuť najlepšie hodnotenie. Akoby nechápali, že v živote zväčša platí pravý opak: najťažšia a najkľukatejšia cesta je tá pravá, alebo najdôležitejšie veci stoja najviac námahy a nemožno si ich „jednoducho" kúpiť.
Ako to tak analyzujem s odstupom času, musím priznať, že hoci dnešní tínedžeri často netušia, čo je odriekanie, sebazaprenie, sebadisciplína či sebaprekonávanie, omnoho viac ma trápi, že sú leniví pohnúť rozumom, samostatne uvažovať, niesť zodpovednosť za svoje myslenie. Obávam sa, že všetku svoju vynaliezavosť skoncentrujú do hľadania spôsobov, ako „vybabrať so systémom" (hoci často „vybabrú" sami so sebou), aby z toho čo najviac vyťažili. Vážne sa obávam, že systém už teraz umožňuje, aby bolo vzdelanie zneužité na biznis. A to mi je naozaj ľúto. Veď uznajte, kto by sa nechal operovať človekom, ktorý si skúšky či titul kúpil?
Ale nehádžme všetkých do jedného vreca! Môj text je len reakciou na iný text, ktorý zosmiešňuje maturitnú skúšku a všetkých, čo si to dovolili brať vážne. A sme opäť pri postojoch.
Môžem s čistým svedomím vyhlásiť, že ja ústnu časť maturitnej skúšky nepotrebujem. Výsledky externej časti totiž presne zodpovedali známkam mojich študentov. Mám teda spätnú väzbu o objektívnosti vlastného hodnotenia. Zamyslieť by sa mali učitelia, ktorým sa stalo, že napr. dvojkár napísal na 30% a pod.
Nechcem ale povedať, že ústna časť je zbytočná. Naopak. Na ústnej časti by mal študent ukázať, čo je v ňom navyše - aké má komunikačné schopnosti, ako vie argumentovať, hodnotiť, kriticky myslieť. Ústna časť je tu pre študenta! Nie aby stresoval, ale aby sa naučil stres prekonávať. Veď bez komuniakácie nie je možné v dnešnom svete prežiť. Ani keby ste mali vrecká plné peňazí.
Pravdupovediac často si pripadám počas maturitného skúšania ako na konkurze. Len čo študent začne rozprávať, hneď viem, či by postúpil.
Komunikačné schopnosti sú totiž u jednotlivých študentov tak diametrálne odlišné, že keby si to ľudia skutočne začali uvedomovať, mohlo by to radikálne zmeniť celý systém vzdelávania.
Ale o tom inokedy.
Dnes chcem poďakovať študentom, ktorí sa rozhodli plávať proti prúdu. Možno ich nie je veľa... Na toho jedného, ktorým som začala, určite nezabudnem. A želám všetkým, aby sa nenechali znechutiť spoločnosťou, ktorá preferuje svojský životný štýl, ale po zmysluplne vynaloženom úsilí (nielen pred maturitnou skúškou) mohli skonštatovať, že to bolo príjemné.
