„Čo si blbá?“ – zakričala na ňukamarátka.
„Na čo sa kvôli nemu trápiš? Svojimplačom aj tak nič nevyriešiš. Neurobil Ti to naschvál, to ty vieš. Iba mu tovykĺzlo z úst, však aj tebe sa to stáva, a stáva sa ti to teraz čorazčastejšie, že povieš aj to, čo nechceš. Nemohol vedieť, že ty si na to takáháklivá. Mala si mu to dať najavo, že ti to vadí. Určite by sa ti za toospravedlnil“
Zostala stáť na jednom mieste, tvár dodlaní vložila, slzy jej stekali po lícach, nevedela preriecť ani slovka.Nedokázala prestať plakať. A pri tom mala Zuzka, jej kamarátka, pravdu. Zavšetko si mohla sama. Trápila sa pre hlúposti. Však on bol ku nej vždy veľmimilý, zdvihol jej permanentne náladu a aj v ten deň jej zložilniekoľko komplimentov, no kvôli irónii a hlavne poslednej vety, upadli akokeby do zabudnutia, ako keby ich nikdy ani nepovedal. Nespravodlivosť, snažilsa byť milý, no kvôli takejto hlúposti upadol u nej do zatratenia. Kebynebolo tej poslednej, osudnej vety v rozhovore, prišla by domov celánaradovaná. A tá mu len tak vykĺzla z úst, ako mal vedieť, že ju tomôže zraniť. Nemal to vedieť ako. Keby to vedel, určite by to nepovedal. Všakneublížil by ani len muche nieto ešte svojej kamarátke. Však aj jemu na nejzáleží, nielen jej na ňom, to si aspoň myslela....
Prečo mu teda nevie odpustiť chybu, ktoráani nebola jeho chybou, prečo? Ona o ktorej sa hovorí, ako o tej,ktorá ľahko odpúšťa, nevie sa na nikoho hnevať dlhšie ako pol hodinu, prečo munevedela odpustiť, človeku, na ktorom jej tak veľmi záleží. Prečo sa takvyhýbala stretnutiu s ním, prečo jej tak veľmi vadilo, že jev niečom, o čom si ona myslela, že je šikovnejšia, ako on, lepší. Prečo munevedela dopriať úspech, prečo brala ako krivdu to, že jej on musel pomôcť,prečo?
To nevie nik a hlavne nie ona sama,Katka. Bola iba takou kôpkou nešťastia, mala pokazený, celý, celučičký týždeňkvôli jednej vete vypovedanej na jeho začiatku. Nikto jej to nepripomínal,všetci jej hovorili iba pekné veci, keď už na to došlo. Správali sa k nejako len najlepšie mohli a ona si tu revala, plakala pre problém, ktorý aniproblémom nebol. Však diagnóza zlomeného srdca je nič oproti tým naozajstným problémom.
„Ublížil mi, aj keď mu odpustím, tá ranana srdci mi zostane“ povedala napokon cez slzy.
„Katka, prosím ťa, konečne pochop, že tonemyslel zle...A však ani nič zlého nepovedal, keby to povedal niekto iný, taksa nad tým ani nepozastavíš...“
„Ale on nie je nikto iný,“ skočila jej doreči, „od neho jediného som to naozaj nečakala, od hocikoho iného hej, len nieod neho...“
„Neviem si predstaviť, ako sa budešsprávať, keď sa raz naozaj pohádate, tiež budeš smokliť, vyhýbať sa mua keď už raz stretnutiu neunikneš, tak sa zrazu pred ním budeš tváriť, žesa nič nestalo, aj keď budeš mať čierne kruhy pod očami od vode neodolnejšpirále? Si ty vôbec normálna?“
Sklopila zrak, pozerala do zemea pokývala hlavou, že asi normálne to nie je. Nebola to práve ona, čo siv duchu pospevovala ešte v nedeľu ľudovku „Neplačte, dievčatá,neplačte, ani si očičká nekazte, ani jeden šuhaj nehoden, aby plakalo dievčapreň“... ale sa ňou neriadila. Keď človek nemá reálny problém, musí si nejakýnájsť, lebo bez problémov, to by ani život nebol, vždy treba mať niečos čím by sa mohol posťažovať.
„Ty chceš s niekým chodiť,respektíve, ty chceš s ním chodiť? Však ty by si také niečo nezvládla.Však to vidíš sama, nie si ešte na to pripravená. Viem, že ti to vadí, alepardon za výraz, naozaj si ešte strašné decko!“
Zuzka už svoju kázeň skončila, zvončekzazvonil a ona utekala do triedy a Katka tiež. Všetko, čo jej Zuzkapovedala už dávno vedela, no nevedela si to osvojiť a Zuzka jej v tomnepomohla veľmi, iba ju dohnala ešte k väčším slzám. No možno práve to jejpomôže, slzy majú predsa len nejakú funkciu, funkciu vyjadriť smútoka človeku sa možno potom uľaví. Katka v to veľmi dúfala...
