Obchodné centrá dýchajú predvianočnými zľavami už od októbra. Prenikavý zvuk zvoncov v reklamách si nenápadne získava našu pozornosť. Koncertné sály hmýriace sa ľuďmi a pred butikom s veľkou vypočítavosťou a malou troškou nádeje sediaci bezdomovoc, ktorý dúfa vo vašu štedrú predsviatkovú dobrotu.
Je naozaj potrebné predbiehať sa v obchode už dva mesiace pred začatím? Budú mandarínky a tortové oblátky natoľko výhodnejšie, aby nám stálo za to prečkať poobedie v kolóne? Ak nie sme otrokmi samých seba, sme otrokmi Vianoc?
Vyupratovať každý kút koláčmi voňajúcich izieb a v štedrovečerný čas vliať do rodiny trošku adrenalínu, pretože záclona nie je v pôvodnom stave. Rozčúliť sa na susedovej mačke, ktorá v nevhodný čas prebehla po vašom chodníku a nehovoriac o prihorených dobrotách.
Slúžiť Vianociam.
A čo darčeky? Kúpené? Obdarovať tých, na ktorých nám záleží, je hlboký stav prekvapenia niekde uprostred nás. Pravda, ak povinnosť ešte nepredbehla láskavosť. Pocit, kedy vám vnútro vrie túžbou otvoriť tú záhadnú, prezdobenú, vaším menom označenú škatuľu. Nezabudnuteľná chvíľa a hrejivý pocit šťastia.
Ak však zostávame len pri hmotných, dočasných prekvapeniach, vlastný egoizmus nikdy neprekročíme a náš charakter zostáva nezmenený. Ak nedokážeme odkryť kúsok seba a ponúknuť ho iným, všetko naše úsilie stráca hodnotu. Celý predvianočný zhon akoby nebol. Podstata Vianoc sa vytráca. Po nekonečnom zháňaní sa po materiálnych veciach nie sme schopní prijať a naplno prežiť dar Vianoc.
Naše srdcia chladnú, ruky chrabnú a oči zostávajú zaslepené. Preto sa pokúsme nanovo rozohriať tlejúci uhlík ukrytý v nás.
Každý individuálne...
