Transformačný proces môžeme pozorovať aj pri výskume hmoty, najmä kovov a zliatin. Hmota existuje v pevnom, tekutom alebo plynnom skupenstve. A prechod jedného stavu do druhého uskutočňuje transformáciu. Transformácia sa môže diať aj v jednom skupenstve, napr. zmena štruktúry kryštálov, atómov. Ľudia od nepamäti poznali výrobu predmetov z kovov, medi, železa, hliníka, zlata, striebra, a zliatiny bronzu, ocele, mosadze, atď. Vedeli kovy transformovať, aj keď nechápali postupy. Know-how si odovzdávali najmä v rodine, v línii z otca na syna. Aj z krajiny do krajiny, keď stretli blízku dušu, keď sa potrebovali v cudzine uchytiť, počas migračných vĺn, alebo výmenou za iné know-how. Táto múdrosť sa rozšírila po celej Zemi. Iba posledných 60 rokov sa podarilo proces transformácie pochopiť, vďaka rozvoju sofistikovaných nástrojov ako je metalo graf, elektrónkový mikroskop, rôzne termoanalyzátori, X-lúče, atď. Aj preto jogíni zdôrazňujú „unca praxe je viac ako tona teórie“. Ale vráťme sa k vnútornej premene.
Klasik jogy Patandžali ju definuje ako „Citta vritti nirodha“, ako celkové utíšenie vlnobitia na mentálnej hladine. Táto definícia a jej ďalšie rozvinutie a konkretizácia predpokladá získať nový mentálny stav, vyšší stav vedomia, namiesto konfliktu medzi „hlavou“ a „srdcom“, súlad medzi myslením a cítením. Tento stav nahradzuje bežný stav vedomia, mentálny proces fragmentárneho odhadu, pohľadom na veci priamym poznaním, celostným vhľadom do reality. Myseľ (citta) je nástrojom vedomia a poznávania, často sa porovnáva s rozvíreným, kalným jazerom.
Najstaršou meditáciou je védantická Atmavičara (atma = duša, vičara = sebaspytovanie). Do Československa sa dostala z Arunačále z Indie, kde pôsobil novodobý jogín Ramana Mahariši. Ten ako mladík bez majstra získal stav trvalého samadhi, a to sebaspytovaním „kto som? „. Dlhodobou sebaanalýzou a pohrúžením utíšil hladinu mysle, získal vyšší stav vedomia. Takto postupne zistil to, čo vedeli védski učitelia, že sa treba prestať identifikovať s telom, aj s mysľou, s predstavami, s citmi. Zdravým odstupom od tela, emócií, myšlienok, očakávaní možno zintegrovať telo a myseľ. Ide o zážitkovú skúsenosť. Meditujúci v tomto zmenenom stave vedomia stráca pocit duality ja- ty, subjekt – objekt. Po „návrate“ vidí seba, svet, pálčivé problémy z nadhľadu, celostne. Nachádza skutočné, múdre, systémové riešenia.
Prvýkrát som „vpadla“ do hlbokého meditačného stavu pod vedením Eduarda Tomáša. Po jeho prednáške v Unitárii na Karlovej ulici v Prahe , kde som ho prvýkrát stretla, som bola nadšená. Všimla som si, že skupinka starších ľudí šla z veľkej sále schodmi nahor. Priplietla som sa k nim a zasadla za pospájané stoly. Boli to jeho priatelia a každého z nich sa spýtal, ako sa má, rad za radom, oslovujúc ich po mene. Keď prišiel ku mne, mala som 17 rokov, tak sa ma spýtal „co tu děláš, holčičko?“ Usmiala som sa veľmi šťastná – a až o niekoľko hodín som sa vrátila do bežného stavu vedomia. Sedela som na stoličke v menšej miestnosti s Tomášom a ešte jednou osobou. Zrejme tento hlboký duchovný zážitok a priateľstvo s rodinou Tomášových naklonilo moje rozhodnutie ísť študovať do Prahy. Získala som „ten správny vietor do plachiet“. A ako sa ukázalo neskôr, štúdium duchovnej literatúry, nové autogénne a koncentračné zručnosti, citová stabilita cieľavedomosť mi dopomohli k profesijnému rastu. A najmä rozhodnúť sa v pravý čas, v postpuberte, pre duchovnú cestu v kruhu ľudí, ktorých si vážim dodnes. Pomohli mi stať sa sebarealizovanou, žiť naplno.
Amygdala, grécky „mandle“ a neokortex sú v mozgu dve najdôležitejšie štruktúry, ktoré zodpovedajú za emočné reakcie. Amygdala je centrom citov, zodpovedá za všetky druhy emočných reakcií ako napr. rozkoš, nechuť, strach, hnev a je zdrojom agresie, hladu, túžby. V porovnaní s našimi najbližšími evolučnými príbuznými – primátmi – je tento orgán u človeka relatívne veľký. Amygdala je centrum emočnej pamäti, a teda i samotného zmyslu pre citový význam udalosti. K amygdale sa nespája len schopnosť mať niekoho rád, závisia na nej tak povediac všetky emócie. U zvierat, u ktorých bola odstránená amygdala, zmizol strach a zloba. Zvieratá stratili zmysel pre svoje miesto v spoločnosti. Bez amygdaly by neexistovali žiadne slzy ani žiaľ. Pohladenie, objímanie, či iné prejavy náklonnosti aktivitu amygdaly a blízkych oblastí mozgovej kôry stišujú a zastavujú plač.
Neokortex na druhej strane, v prednej časti, je mysliacou časťou mozgu, ktorá rozumne zvažuje, rozhoduje. Charakteristikou amygdaly je nedostatok vedomej cenzúry. Je to amygdala, ktorá vyvoláva traumatické situácie. Na druhej strane je neokortex doménou rozumu a ma prístup ku všetkých vzruchom, ktoré vnímame. Umožňuje celostné chápanie toho, čo sa deje okolo nás, a ako to na nás pôsobí.
Keďže sme najpokročilejším druhom vo svete prírody s predným čelným lalokom neokortexu a amygdalou, ľudský mozog reaguje odlišne než ten, iných druhov živočíchov. Na jednej strane je ľudský mozog riadený činnosťou amygdaly, naliehavou reakciou a na druhej strane neokortexom k uvažovaniu, ako reagovať, oprávnenie takto reagovať a spomienkami, skúsenosťami. Zvieratá ako napr. hady nemajú neokortex a preto nedokážu zakúsiť ani naučiť sa niečo také ako materská láska. Preto sa mláďatá hadov musia skrývať, aby sa vyhli požieraniu vlastnými rodičmi.
Čo obnáša mentálny tréning a prečo je dôležitý?
Inštinktívne a naliehavé reakcie starého mozgu majú prednosť pred racionálnymi, premyslenými reakciami neokortexu a človek je geneticky naprogramovaný byť poháňaný inštinktívnou vášňou (vplyvom činnosti amygdaly). Aj preto, napriek našej najlepšej snahe držať naše emocionálne výbuchy pod kontrolou, často nás tieto vedú k okamžitej reakcii a držia väčšiu časť mozgu v ostražitosti, mobilizujú centrá pohybu (útok – útek), aktivizujú kardiovaskulárny systém, atď. V prednej časti mozgu, v neokortexe, sú informácie analyzované, plánované, koordinované, a dôsledkom tohto uvažovania sa vytvára vypočítavá, premyslená reakcia. Napr. ak vidíme hada na ceste, okamžite zareagujeme skokom nabok, útekom. Ak zistíme, že to bol len planý poplach, lebo to bola iba ohnutá palica, tak sa upokojíme. Neokortex dodatočne koriguje, reguluje primitívnu reakciu, aby odpoveď bola racionálnejšia.
Spojenie medzi amygdalou a neokortexom je centrom konfliktu alebo kooperatívneho zjednávania medzi hlavou a srdcom, myslením a cítením. Táto väzba vysvetľuje, prečo je kľúčové ovládať myseľ, emócie, či už pri voľbe múdreho riešenia, rozhodnutia alebo jednoducho, aby sme veci videli jasne.
Mnoho silných citových spomienok pochádza z raného detstva, najmä negatívnych, silná bitka, nezáujem rodičov, traumy. Amygdala dozrieva skôr . Jej dominantná rola v ranom detstve potvrdzuje správnosť základného princípu psychoanalýzy a síce, že udalosti prvých rokov života dieťaťa, kontakt a konflikty medzi dieťaťom a tými, ktorí sa oňho starajú, vytvárajú citové základy človeka. Okolitý svet v detstve vyvolával zmätok a my sme v tom čase nepoznali slová, pomocou ktorých by sme mohli naše zážitky pochopiť a uvedomiť si ich. My dokážeme uchovať emočné zážitky, ale aj vybaviť si ich a analyzovať. Nemožno usilovať o život v prítomnosti, bez inklúzie minulosti. Naše podvedomie nemožno ignorovať. Ani autosugestívne si nahovárať „som slobodná, žijem vo vedomej realite, tu a teraz“. Treba namiesto boja s minulosťou, osočovania iných, zvoliť súzvuk, vnútornú spokojnosť, viacúrovňovú kooperáciu. Naša psyché je veľmoc a premieta sa do mnohých úrovní každodenného života. Boj či súlad neprebieha iba vovnútri, ale aj na medziľudskej úrovni, v pracovnom kolektíve, v spôsobe trávenia voľného času, výbere priateľov, voľbe životného smerovania i na environmentálnej úrovni. Veď labilný, vnútorné nestály, bojovne naladený človek sa upokojuje nákupom zbytočných vecí, niekedy prejedaním sa, kupovaním si ľudí, a posilnením konzumného štýlu života likviduje prírodu. Je potrebné konečne nahliadnuť do seba, a prestať sa v každodennom živote správať ako malé deti na pieskovisku, ktoré rúcajú to, čo spoločne postavili.
Tak ako sa všetko vo vesmíre mení, transformuje, aj vnútorná premena je toho súčasťou. Tým dirigentom kozmického orchestru nie je homo sapiens. Od koho získať know-how? Alebo sú to majstri, ktorí si nás vyberú za svojich žiakov? Kto klope, bude mu otvorené. Kvalita života z tohto zorného uhla je o čomsi inom, než žiť v komforte, mať plnú špajzu, vlastniť háby, auto, mať množstvo nepotrebných vecí a mať prácu, patričný plat, aby sme si na ne dokázali zarobiť a kúpiť si ich. Nie je o službe alfa-samcom, ktorým konzumný spôsob života sedí, ani byť stúpencami darwinizmu, kde títo nie sú postihnuteľní, premožiteľní. Je o práci na sebe, o prekonaní strachov, aj voči alfa-samcom, o spoločnej iniciatíve seba samých pozdvihnúť, zosúladením sa. Podaním ruky ako prvý. Namiesto kameňom hodiť chlebom – ako prvý. Začať treba od seba. Altruizmus nie je kvetom na púšti, ale je to zrelosť, ktorá obnažuje tento vnútorný poklad azda v každom z nás. Je možné, že práve ten malý „alfasamec“ v nás, ktorý sa navonok neprejavuje, je tou najväčšou prekážkou vzlietnuť. Drží nás zaseknutých v minulosti, zahrabaných do analýzy obsahov nevedomia najmä iných ľudí, súperov a protivníkov, v odpadkovom koši. Aj preto nám všetkým želám umyť si konečne ruky, a postúpiť aspoň o centimeter vpred.
VN:F [1.9.3_1094]
please wait...
