Tri týždne bez hádky. Ešte v lete by som tomu neverila. Nádherne sme prišli na to, ako sa modliť, aby to „fungovalo". Nie vlastnou vôľou a spolu. Vlastne ani nie som sklamaná zo včera. Len pred dvoma dňami som mu hovorila, že musí prísť niečo zlé, lebo je to príliš pekné. Môže byť. Stále čakám a nepozerám sa dlho „do vody".
Nedá sa fotiť z vlaku. Farebnosť smetiska nie je nepríťažlivejšia ako jeseňové stromy. Haloween na lavičke. Modré dievčatko s dvoma knižôčkami, hravé a gýčovo detské (spontánne a lezúce). Stretli sa mu očká s malým nastupujúcim. Sedí vedľa mňa. Ale nie príliš blízko. Nevyrušuje, počujem len útržky cez pesničku, ktorá mi Ho od prvého počutia pripomína názvom. Tuším prečo. Na stanici sa pozerať do susedného vozňa, prečo nemôžem byť práve v ňom. Keď sme v Spišskej, vždy si spomeniem na cestu na príjimačky. Je to už tak dlho, stáli sme tam dosť dlho, ja som sa už nemohla dočkať.
Pozerať film, jesť pizzu, naťahovať sa a potom ma objať...prvé rande ako z amerického filmu. Nechcem byť naivka, ale kvôli niečomu mu verím. Moje pocity ma nikdy nesklamali, no aj tak pochybujem. Nech to je už celkom ako z filmu. Mám veľkú - malú konkurenciu (aj oproti mne sediaca by tam určite patrila). Som originálna a to je moja výhoda. Nikdy nechcem byť „len" milá, pekná a dobrá.
Rada počúvam „ahoj naša Anička". Mám ďalšieho princa, ale nikomu neprezradím, kto to je. Je dôležité mať princov, aby sme boli princezné. Pre nich sa formujem a zeleniem. Oni to nemusia ani tušiť. Len sa nimi nechať uniesť. Je pekný, milý a chodí do... On by pochopil o kom hovorím, ale on ma nečíta:)
Na beániu už radšej nepôjdem, nemôžem, lebo nemám foťák.
