Do Podhájskej som sa tento raz vybrala a pekný deň som prežila so svojou dlhoročnou priateľkou Vierkou. Spoznali sme krátko po nástupe do zamestnania, od samého začiatku sme mali veľa spoločného, a tak nie div, že sme trávili veľa spoločných chvíľ. Okrem spoločného povolania, čo nebolo ani tak povolanie, ako skôr poslanie, nás spájala najmä návšteva kultúrnych podujatí a turistika. Na chvíľu nás život rozdelil, ja som určitú dobu pracovala mimo bydliska, a tak možností na stretávanie bolo stále menej a menej. Nezabudli sme sa na seba. Hovorí sa, že ak sa ľudia stretnú je to určitý dôvod. Človek nikdy nevie... Aj nás opakovane spojila náhoda. Stretli sme sa v prvom ročníku štúdia na Univerzite tretieho veku a odvtedy sa opäť pravidelne stretávame. Aj v našom prípade platí, že „Skutočné priateľstvo je ako svätojánska muška, čím väčšia je tma okolo, tým viac svieti."
V Podhájskej sa páčilo aj Vierke. Obidve nás zaujali aj sochy. Obišli sme takmer celý areál, prechádzali sme od sochy - ku soche a fotografovali. Nie vždy sa na podarilo zachytiť sochu osamote, ľudí tam bolo veru veľa. Niektorí len okolo nich prechádzali, iní sa pri nich fotografovali..., no niečo sa predsa podarilo. Dúfam, že fotografie oslovia aj vás...
