Ako sa voláš dievčatko? Vypytovali sa viac, či menej neznámi ľudia.
„Anežka," radostne odpovedalo dievčatko. Svoje meno mala veľmi rada. Na celom okolí nebola žiadna iná Anežka, len ona. Ak niekto zavolal jej meno vedela, že to patrí len jej. Taká Marka, Katka to nemali až tak jednoduché, lebo takmer každé druhé dievča bolo nositeľom tohto mena.
„A odkiaľ, že si?" Vypytovali sa dievčatka, najmä tí, čo sa chceli dozvedieť viac, boli veru zvedaví komu patria tie šibalské oči.
„Z čeliena, z pod hrušky," hrdo hlásilo dievčatko ( zo včelína).
Takto Anežkinu rodinu poznali aj ľudia zo široka - ďaleka, podľa včelína a starej hrušky. Stará hruška významne ovplyvňovala celú rodinu. Za ich domom bol sad, ktorému hovorili starý sad. Sad nepatril nikomu, aspoň sa nikto konkrétny k nemu nehlásil a predsa patril všetkým. Starý sad patril kedysi k starému domu, ktorý už dávno neexistoval, bol zbúraný, ale sad zostal, ako spomienka naň. Najkrajší bol sad na jar, keď stromy zakvitli a zo sadu sa ozýval bzukot včiel, ktoré zbierali peľ a nektár. Anežka netrpezlivo čakala každú jar. Po zime vyzerala krajina dosť smutne, šedivo. V takom období sa jej zmocnila akási clivota a neustále sa vypytovala: „Vari tá jar, ani nepríde?" Dedko, ktorý jej bol vždy nablízku ju ubezpečoval „ Len počkaj Anežka, jedného rána otvoríš oči a jar bude tu!"
A naozaj, každý rok prišiel deň, keď sa všetko zazelenalo. Príroda i obloha sa predvádzali v najrôznejších farebných odtieňoch. Na stromoch sa rozvíjali prvé listy, zo zemi vykúkali narcisy a prijemnú atmosféru doplňoval i spev vtákov. A potom tu bola tá stará hruška. Napriek tomu, že sa o starý sad nikto nestaral, nikto neprerezával vetvy stromov i tak boli každú jar obsypané množstvom kvetov. Vzduch bol široko ďaleko presýtený ich nádhernou vôňou. Najbližšie k ich domu bola hruška, a tak sa Anežka každú jar prebúdza do nového hruškovým kvetom rozvoňaného dňa.
Starý sad bol miestom, kde sa rodina a susedia schádzali od jari do jesene, každú - každučičkú nedeľu popoludní. Vrátili sa z kostola, naobedovali sa, a spoločne prežili takmer celé nedeľné popoludnie. V tých časoch sa nedeľa „svätila." Starý sad bol miestom, kde sa riešili rôzne veci, ktoré sa týkali úrody, domu, deti... Ak bolo treba niekomu pomôcť, pomáhali všetci. Ak bolo treba stavať nový dom stavali všetci. Starý sad a stará hruška boli pre rodinu a susedov miestom, ktoré by sme dnes možno označili za magické miesto, miesto vhodné na relaxáciu.
Anežka si najradšej spomína na nedeľné popoludnie, keď dedko stáčal med. Stáčanie medu je v rodine včelára určitou tradíciou, ktorú vždy sprevádzala úžasná atmosféra. Dedko otváral špeciálnou vidličkou zalepený plast, rámiky vložil do medometu, ktorý roztáčala babka. Aj Anežka chcela pomáhať, ibaže vtedy sotva dostala na kľuku medometu. A tak len pozerala, ako z medometu tiekla zlatožltá tekutina - chutný med. Keď boli hotoví, babka natrela chlieb s maslom, zobrala pohárik medu a zaniesla susedom do sadu. Chlieb s medom rozdávala, ako tú najväčšiu dobrotu, on aj tak chutil. Dedko nikdy nezabudol na susedov, každý rok rozdal všetkým susedom po poháriku medu a nezabudol dodať: „Odložte si na vianočné oblátky." Ibaže mu to nedalo, aby sa nepodelil aj o med z ďalšieho stáčania a na Vianoce dal opäť každému susedovi pohárik medu.
Deti vyrástli, dospeli a odišli do škôl, za prácou, tak ako aj Anežka. Príbuzní a susedia sa postupne vytrácali z tohto sveta, odchádzali na miesta odkiaľ žiaľ už niekto návratu. Aj starý sad zamĺkol, chýbala v ňom tá povestná „vrava dospelých" a džavot detí. Nikto sad neošetruje, nikto neorezáva konáre a predsa každú jar zakvitne a dá aj plody. Hoci iba také, aké môžu dať staré stromy. Jabĺčka, hrušky sú malé, ale stále chutia výborne, lebo pripomínajú krásne, spoločne prežité časy.
Nie tak dávno stretla sa Anežka so svojou sesternicou a ďalšími príbuznými na rodinnej oslave. Čo myslíte, na čo si okrem iného spomínali? Predsa na starý sad a na starú hrušku, ktorá ich všetkých spájala. Všetci svorne priznali, že v myšlienkach ich spája dodnes.
Možno táto Anežkina spomienka niekoho osloví, možno niekoho, v tomto uponáhľanom svete inšpiruje k tomu, aby sa spolu so svojou rodinou, so svojimi známymi, či susedmi vybrali do prírody. Možno práve tam, pri spoločnom stretnutí si uvedomia, že žijú vedľa seba, v jednom dome päť i viac rokov a nevedia, ako sa ich susedia volajú. Možno nájdete strom, ktorý spojí aj vás a vy mu poďakujete za „zázrak," ktorý sa stal. Príroda je úžasná, poskytuje pokoj a vyváženosť mysle, naučí nás dobrote a dávaniu, či rozdávaniu, ak máme niečoho prebytok. Možno raz budú aj vaše deti na tieto chvíle s láskou spomínať, tak ako si dnes na starú hrušku spomína Anežka.
Poznámka:
Foto prex: http://www.tree-pictures.com/sk/pear_tree_pictures.html
