Referentka, mladá žena si zrejme zaumienila: „Dnes sa moje ústa neusmejú a neprejde nimi ani jedno láskavé slovo." Namiesto toho, aby mi odpovedala na pozdrav bila, čo bila mlátila do počítača a nadávala: „Ten krám opäť nejde, tento týždeň je to už po tretí raz. Mňa trafí šľak. Radšej som mala dnes zostať doma..."
Mlčala som a v duchu som si predstavovala, koľko ľudí by bolo vďačných za takúto prácu. Po chvíli som pokojne povedala: „Doprajte si čas, počkajte. Ja sa vôbec neponáhľam." Nechápavo na mňa pozrela, ba čo skôr zazrela. Po chvíli však počítač predsa „naskočil." „No hurá, už to ide" povedala mladá žena a tentoraz sa automaticky usmiala. Úsmev som jej s pochopením vrátila.
V pohode som vybavila, čo bolo treba. Keď som odchádzala mala som pocit, že nás obidve prekvapila náhla zmena v správaní referentky. Bola som presvedčená, že všetkým ďalším klientom dnes na pozdrav odpovie a prijme ich v pohode. A tak sa opäť dostávam k môjmu obľúbenému tvrdeniu: „Úsmev je najkrajším spojením medzi dvomi ľuďmi." Neviem si predstaviť, ako by sa naša komunikácia vyvíjala, keby som bola reagovala rovnako podráždene, ako táto referentka.
To akú máme náladu je len a len na nás. Čaro vzťahov je v našich rukách. Svojou pohodou a dobrou náladou si môžeme vytvoriť pekný deň, ale tiež môžeme ovplyvniť aj pohodu iných. Vždy je to tak, že treba začať od seba a potom na naše veľké prekvapenie zistíme, že aj naše okolie sa mení. Kedy? Predsa ihneď!
