Prechádzala som kúpeľným parkom a na jedenej z lavičiek sedela pani, asi v mojom veku. Pozriem sa lepšie a s evidentnou radosťou ju oslovím " Mária V... ?" Samozrejme použila som jej dievčenské priezvisko. Radosť bola vzájomná a mali sme si čo povedať... Nakoniec nám nestačilo, ani tých 21 dní, čo sme mali k dispozícií.
Už pri prvom stretnutí som postrehla, že Mária asi nebude šťastná. Myslím, že skôr, ako boľavá chrbtica, bola boľavá jej duša. Na chvíľu som sa v spomienkach vrátila do študentských čias. Uvedomila som si, že Mária napriek jej veľké snahe a ochote nebola spolužiačkami prijatá. Vždy bola viac sama, ako v kolektíve.
„Všetci ma musia mať radi..." hoci túto vetu nikdy nepovedala nahlas, bolo zrejme, že podľa nej žila. Tak bola vychovaná, tak bola vedená svojou matkou. Napriek tomu, stála sama a na okraji kolektívu... Boli štyria súrodenci, Mária bola najstaršia. Matka ich vychovávala sama. Aj Mária po rokoch hovorí, že najväčšia starosť matky bola "čo si o nich ľudia pomyslia." Všetci boli vychovávaní a vedení k tomu, že majú konať tak, aby sa ľuďom zapáčili. „Človek má byť skromný a nenáročný..." počúvala Mária takmer každý deň. Mária vyrástla v snaživú ženu, ktorá chcela všetkým vyhovieť, napriek tomu nebola šťastná.
Mária sa rozhovorila: „Po maturite som nastúpila na interné oddelenie, dodržiavala som všetky pokyny. Dbala som na to, aby ležiaci pacienti neboli "preležaní," každý večer som ich ponatierala mentolových liehom, v noci som nezatvorila oči, ako to v nočnej neraz urobili moje kolegyne. Uznania sa mi nedostalo, možno tak pohŕdavý úsmev... často som vykonávala prácu aj za iných a vôbec som nebola v kolektíve obľúbená," dodala so smútkom v očiach. „Časom moju ochotu zobrali, ako samozrejmosť. Dostávala som služby, ktoré nikto nechcel. Časom som sa stala „sestrou na zástup..." Chvíľu sa odmlčala a dodala: „ Hoci som pracovala najviac, odmenu som nemala o nič väčšiu, ako moje kolegyne. K čomu bola tá moja, matkou vštepená skromnosť a snaha každému vyhovieť?"
Neskôr som sa dozvedela, že to Mária mala v manželstve ešte horšie, ako v práci. Táto snaživá žena spojila svoj život s Karolom, ktorý bol podľa jej vlastných slov, jej protikladom. Mária hovorí: „ Karolovým krédom bolo žiť bez vynaloženia námahy, žiť na úkor niekoho iného." Mária bola podľa tohto konštatovania pre neho tou najvhodnejšou partnerkou. Dlhé roky sa mu podriaďovala vo všetkom. Napriek tomu nebol spokojný. Mária nevedela, ako mu vyhovieť. Tŕpla strachom, že ju manžel opustí. Prežila jeho niekoľko nevier, len aby s ňou zostal. Ťažko sa jej hovorilo, ale verte zle sa to aj počúvalo ... Mária priznala, že sa psychicky zrútila vo chvíli, keď ju manžel opustil a založil si rodinu s mladšou ženou.
Mária si časom, hoci bolestne uvedomila, že nároky, ako byť stále perfektná, ako zvládať všetky požiadavky, ako byť stále milovaná, prijímaná, ako byť stopercentná sú iracionálne. Možno to tak funguje v rozprávkach..., ale v každodennom živote ťažko. Dnes už nereaguje na požiadavky svojej matky „Keď budeš robiť toto...ľudia ťa budú mať radi..." Mária dnes vie, že najdôležitejšie sú jej vlastné potreby.
Pre Máriu, ako pre nikoho iného platí : „Čo sa v mladosti naučíš... najlepšie je v dospelosti zabudnúť." Učí sa, ako na to. Prečo nie, veď sa učíme celý život. Želám Márií, aby si naučila tomu, čo si sama vytýčila, aby žila radostnejšie, ako doteraz. Myslím si, že bez ohľadu na vek, každý šťastne prežitý rok stojí za to.
Foto perex: zdroj internet
