Ema aj Peter pracujú, ako finanční poradcovia. Obaja sú obdarení dobrým „jazykom." Ema hovorí: „keď pán Boh prideľoval jazyk, boli sme v rade dva razy." Sebavedomie im veru tiež nechýba. Veria si, keď s niekým „hodia reč" dosiahnú, čo chcú.
Ako im to funguje v súkromí? Keď začnem vtipkovať, Peter sa pridá a niekedy si robíme žarty aj sami zo seba" hovorí Ema. Obidva si uvedomujú, že sú veľmi podobné osobnosti, v súhlasných situáciach nikdy nemali problém. Ale keď začal jeden z nich mať iné požiadavky katastrofa sa blížila. Neustáli to. Stalo sa im to, čo najmenej chceli. Začali sa porovnávať v práci, dokonca si začali závidieť.
Začalo to tým, že sa do centra pozornosti dostávala Ema, začala aj lepšie zarábať. A tak sa stalo, že Peter sa postupne dostával do úzadia, žil akoby tieni svoje partnerky. Provízie si delili, o nič neprišiel, ale status „byť druhý" neakceptoval. Začal ich porovnávať s podobnými pármi v rovnakom biznise, čo tiež neprispelo ich vzťahu. Zabudol na jednu veľkú pravdu, že vzťah treba hodnotiť podľa toho, na koľko nás upokojuje, nie podľa relatívnej úspešnosti iných párov. Všetko, čo pri hádke pociťovali bolo údajne sklamanie a ponížovanie, nedokázali si vzájomne odpustiť. A tak išiel každý svojou cestou. Škoda...
Pracovné a súkromné vzťahy sa často prelínajú, či už v pozitívnom alebo negatívnom slova zmysle. A niekedy, či chceme alebo nie sa nám to jednoducho vymkne z rúk. No nemali by sme nikdy zabúdať na podstatu toho, prečo sme s parnerom vytvorili tento „tandem" a priebežne by sme mali budovať piliere, na ktorých náš vzťah stojí.
„Nieto takého komína, z ktoré sa nezadymí," takto akosi hovorí slovenské ľudové príslovie. Nieto ani partnerského vzťahu, nad ktorým by sa nevznášali mraky. A tak možno aj často zaprší, či zaiskria blesky. Ibaže to treba riešiť, a čím skôr tým lepšie.
Moja mama na margo manželskej hádky hovorila a radila „ ak už k tomu dôjde, dbaj na to, aby ste sa zmierili skôr, ako zapadne slnko" a druhá mamina rada: „nikdy neodíď z domu bez manželovho objatia."
V mojom prípade to funguje už štyridsať jeden rokov. Vieme si vymeniť názory, niekedy sa nám nevyhne ani hnev, veď je to súčasť emocionálneho života každého človeka. Prečo by mal obísť práve nás? No nevidíme, ani dôvod prečo by sme sa mali nezmyselne hádať. Vzájomne sa podporujeme, po toľkých rokoch dokonca už aj rovnako myslíme... A tak ďakujem za každý spoločne prežitý deň. Ďakujem za to, že ani po rokoch netrpíme „ponorkou chorobou." Ibaže to chce od nás, od obidvoch určitú dávku vzájomnej úcty, tolerancie, pochopenia, ale aj určitú štipku humoru. Verte, kto nepozná humor nevie, čo je krásny život, humor patrí do života, aj do toho manželského.
