Vždy to tak bolo, je a bude. Aj Peter bol jedným z tých, čo sa rád a často zahľadel do očí dievčat. Raz to bola blondínka, inokedy čiernovláska a potom zase červenovlasá... Užíval si, ako on sám hovoril: „ Život je krátky, treba si zobrať všetko po čom človek túži." Nuž užíval si, až do chvíle, kým jedna z jeho úžasných dám mu neoznámila, že je tehotná. Nohy sa mu podlomil, jazyk zdrevenel. Napadlo ho: „Ženiť sa? To neprichádza do úvahy!" Zamietol jedným dychom. Mal v tom jasno, ženiť sa nemienil, a či uznaná alebo neuzná otcovstvo videl to narovnako. „Dieťa" ho zažaluje, a navyše má svedka, svoju matku.
Matka spravidla vie, kto je otec, i keď niektoré to niekedy majú tiež trochu popletené. Peter však otcom bol a tak za „chvíľku radosti," ktorú prežil s matkou dieťaťa ho súd zaviazal platiť na dieťa pochádzajúce z mimomanželského vzťahu výživné. Dieťa rástlo a nároky na výživu dieťa sa zvyšovali... To už nezvládal. „Koľko budem platiť a dokedy?" To bola otázka s ktorou zaspával i vstával. Nezvládalal svoj hnev. Opäť išiel zo vzťahu do vzťahu, ale nič vážnejšie, a čo bolo horšie častejšie sa pozeral na dno pohárika. Časom prišiel aj o prácu.
A práve vtedy ho napadla „geniálna myšlienka." „Keď má moje dieťa nárok na výživné, tak mám aj ja..." povedal si, „nasáčkoval" sa do bytu svojej matky, a nechal sa živiť. Ono to nebola až tak geniálna myšlienka. Matka mala prostriedky sotva pre seba, po čase sa úspory minuli...Neviem presne kedy, ale jedno je isté, že sa po určitom čase, akoby sa pod Petrom zem prepadla. Nebolo ho! Matka vychovávala jeho dcéru sama, čo-to pomohla babka, Petrova mama. Zdalo sa, že je všetko v poriadku. No určite nebolo. Ivanka, tak sa volalo dievčatko, ktoré sa narodilo z mimomanželského vzťahu nikdy nepoznalo láskavé slovo, pohladenie otca, či šantenie s obidvomi rodičmi, tak ako to videla u svojich spolužiakov. Nuž, dosť veľká daň, za chvíľku radosti, ktorou začal tento príbeh. Žiaľ, asi najviac sa to týka toho nevinného dievčatka, ktoré sa na tento svet určite nepýtalo...
Nie je to prvý, ani posledný prípad. Určite také a podobné poznáte aj vy. A predsa sa veľa ľudí nechce poučiť. Takéto ľudské príbehy sa až príliš často opakujú... , že sa nepoučia v prospech seba? To je ich vec, ale že pritom nemyslia na deti, tak to bolí každého súdneho človeka. Žiaľ je to daň, ktorú aj deti platia za svojich rodičov... hoci z iných dôvodov.
